31. týždeň tehotenstva – Vyľakala som sa

Do Banskej Bystrice prišla na návštevu mamina kamarátka z detstva. Pre mňa to je človek, ktorého vnímam ako krstnú mamu, ktorú som nikdy nemala. Veľmi príjemná, zábavná, dobre sa s ňou komunikuje.

Spomínaná mamina kamarátka má kúpený byt v B. Bystrici, takže vždy, keď príde, má kde byť. Zväčša ku nej vtedy chodíme posedieť si, porozprávať sa, a ak máme záujem, ideme potom na chvíľu do mesta spoločensky sa vyžiť.

Tak to bolo aj v ten deň

Maminu kamarátku odteraz budem volať krstná, aby sme v tom mali jasno a nebolo to také zdĺhavé. Takže krstná nás pozvala na posedenie u nej. Mňa aj maminku, aj môjho partnera. Ona totiž z Nórska priletela aj so svojou dospelou dcérou.

Keďže partner v tento deň pracoval do 20:15, tak maminka išla za nimi prvá. Ja som išla za partnerom do roboty, že tam ho vyzdvihnem, aby vedel, kam prísť – lepší nápad bol, že pôjdeme spolu.

Nastúpila som do autobusu

Nastúpila som do MHD, aby som toľko nepeškovala, keďže už bol večer a bola som aj celkom unavená. Nedalo mi to, navštíviť a prijať ich ponuku som chcela, aspoň pokým budem vládať a nezaspím im tam. Haha.

Prichádzala zastávka, kde vystupujem. Autobus brzdil, spomaľoval, zastavoval na zastávke pri partnerovej robote. Ja som sa postavila zo sedačky a vystúpila z neho. Prešla som pár krokov smerom k jeho robote.

A zrazu to prišlo

Au, au, au. Každý krok bol bolestivejší, zložitejší, komplikovanejší, namáhavejší. Zaujímavé však je, že sa to dialo iba na pravej strane na slabinách pri panvovej kosti – v podbruší. Neskutočná bolesť, až som nemohla dostúpiť ani na tú nohu.

Kŕč, stuhnutie, bolestivý kŕč. Na chvíľu ustúpil, mohla som spraviť dva, tri kroky a znova, keď som dostúpila na tú nohu… Bolo to veľmi bolestivé.

Myšlienky

Tieto bolesti sa odohrávali akurát v takej oblasti, ktorá sa týka tehotenstva a zdravia drobčeka. Nášho dieťaťa, ktoré už toľko mesiacov nosím pod srdcom. Žeby sa niečo vážne dialo práve teraz? Na pôrod je to ešte skoro, mesiac a pol.

To nie, tak skoro nemôžem rodiť. Strach pred očami, ledva som kráčala, prešľapovala z nohy na nohu. Jediné, čo ma trošku upokojovalo, bolo, že sa blížim za partnerom. Do očí sa mi tlačili slzy. Strach v srdci, bolesť na tele. Bol to hrozný pocit, s ktorým som nevedela nič spraviť, nijako to napraviť.

Nevedela som, čo sa deje, prečo sa to deje a čo to má vlastne znamenať. Čo mi telo chce povedať? Je to začiatok niečoho väčšieho alebo je to vyvrcholenie niečoho, čo sa dialo v mojom tele a nevedela som o tom? Bože môj, toľko rôznych otázok, myšlienok som mala v hlave.

Rýchlo som si pretrela oči, aby nebolo vidno, že niektoré slzy mi z oka už stiekli. Bola som v partnerovej robote. Zbadala som ho, rýchlo som ho objala. On netušil, čo sa deje, no pri pohľade na mňa vedel, že niečo áno. Musel sa ešte odhlásiť z roboty a pár drobností k tomu.

Konečne

Konečne partner mohol odísť z roboty. Vybrali sme sa smerom ku krstnej a mojej mamke, ktorá už bola s ňou. Partner bol trošku rozčertený, nahneval ho kolega. Aj sa ma zabudol spýtať, či je všetko okej. Ja som ho nevládala prerušiť, netrvalo to však dlho a upokojil sa. Vtedy mu to trklo.

Kráčali sme veľmi pomaly a ešte som ho brzdila, že ide rýchlo, bola som bez nálady, hlava plná myšlienok. Prejde to? Neprejde to? Čo mám robiť? Ani som partnera nepočúvala, keď sa rozčuľoval nad kolegom, bolo to pre mňa v tom momente úplne nepodstatné.

Prišla otázka: Čo ti je, lásinka? Deje sa niečo?  Vtom sa mi myšlienkové pochody prerušili a ja som partnerovi rozpovedala, čo sa deje a ako sa cítim. On síce sa snažil ostať pokojný, ale bol tiež veľmi vystrašený. Mne sa veľkou rýchlosťou aj silou tlačili slzy do očí, zo strachu o drobca.

Prišli sme ku krstnej

Pustila nás dnu do vchodu, na prvé poschodie som vyšla len tak-tak. Keď ma zbadala, hneď sa pýtala, či sa niečo deje. V rýchlosti sme jej to povedali. Chytila ma za ruku a odprevadila ma až na gauč, nech si sadnem. Maminka ani jej dcéra netušili, čo sa deje. Boli v šoku, prečo mi tak pomáha.

Rýchlo im objasnila situáciu. Partner prišiel ku mne a zodvihol mi nohy, aby som si ich naňho vyložila. Dali mi vodu, smädná som teda bola riadne, to sa musím priznať. Zaskočila som ich všetky tri aj partnera. Rozoberali sme to, pozerali na internete, čo by to tak mohlo byť.

Partner mi hladkal nohy a pozeral sa na mňa, či sa nič nezmení. Asi či reagujem, žijem, dýcham. Aspoň tak sa mi to v tom momente zdalo. Bolo to od neho veľmi starostlivé, ohľaduplné a láskavé. Dojímalo ma to a tlačilo mi to slzy ešte viac do očí.

Neskutočne som sa prekonávala, aby som sa nerozplakala od strachu a dojatia a všetkých tých emócií. Bol to veľký tlak na moju osobu. Bolesť zatiaľ neustupovala. Už sme sa dohodli, že ak to za nejakých 10, max. 15 minút neprejde, voláme taxík a ideme do nemocnice alebo rovno zavoláme sanitku.

Ja som to mala v hlave, už keď som vystúpila, a nechcelo to prejsť, kým som prišla k partnerovi do roboty. Pravdupovediac, keď som to takto počula od nich, ako sa báli a videli, že to je naozaj vážne, tak ma to ešte viac vystrašilo. Zložitá situácia.

Mrzelo ma

Mrzelo ma, že som im taký príjemný večer narušila takouto situáciou. Nevedeli ani, čo poriadne povedať. Nastalo ticho.

To som s krstnou ešte nezažila, vždy bolo o čom sa rozprávať a nikdy sme i tak nestihli všetko rozobrať. Ako som vládala, som sa im ospravedlnila. Hneď ma uvideli na správnu mieru, že podstatné je, aby som aj s drobcom bola v poriadku.

Prešlo 15 minút

Pomaly to ustupovalo, ako som sedela s vyloženými nohami v pokoji, už som tú bolesť necítila. No bála som sa aj pohnúť. Čo ak by sa to znova začalo? Tomu som sa chcela vyhnúť. Nakoniec som sa odhodlala ísť na toaletu. Spomínaná bolesť sa už nevrátila. Bolo to v poriadku.

Cítila som aj pohyby drobca. Len som teda bola veľmi unavená aj tým, že už bolo po deviatej večer, a aj celkovo z toho psychického vypätia. Snažila som sa teda byť už v pokoji a oddychovať. Nejako sa rozprúdila aj debata medzi členmi nášho posedenia. Tak som aj počúvala a trošku sa aj zapojila.

Nakoniec

Nakoniec sme si aj príjemne pokecali. Čo však nezabudnem nikdy, je ten moment, tie myšlienky, ten strach o dieťa. Reálny strach, lebo sa niečo dialo. Nevedela som však, čo a prečo. Návšteva sa končila, pretože oči mi už klipkali.

Rozlúčili sme sa a išli s partnerom na autobus domov. Maminka zostala ešte s krstnou a jej dcérou, mali namierené do mesta, plánovali trochu si zatancovať.

Prišli sme domov

Prišli sme v poriadku. Rovno som si ľahla do postele a partner mi pomohol obliecť sa, vyzliecť, prezliecť. Ľahli sme si a vtedy sa partner uvoľnil a povedal mi, ako sa veľmi zľakol. Pred nimi nechcel dať najavo svoj strach a chcel mi byť aj oporou.

Teraz to však z neho vyliezlo. Videla som, že sa mu hádam aj slza chce tlačiť do oka. Objímal ma tak pevne, s toľkou láskou, ako len vládal. Pohladkal bruško a ohrieval ho svojím dotykom, až kým sme nezaspali.

Ráno?

Ráno sme sa zobudili a všetko bolo v pohode. Akoby sa večer nič nestalo. Pohyby som cítila, nemala som výtok ani žiadne krvavé špinenie. Nič ma nebolelo. Tak som sa upokojila. Partner ma zrána trošku obskakoval. Bolo to veľmi milé, tak som si to trošku aj užila po tom večernom „zážitku“.

Od toho dňa už prešlo niekoľko ďalších. Nič podobné sa už neopakovalo. Pohyby som cítila normálne ako doteraz. Jedla som, netočila sa mi hlava ani mi nič nebolo. Tak som sa rozhodla už na to nemyslieť.

Na ďalšom vyšetrení u doktora mu to isto spomeniem. No verím tomu, že to proste boli nejaké sťahy maternice, príprava na samotný pôrod. Veľmi ma to vystrašilo, keďže som prvorodička a doteraz som nič také ani podobné necítila.

Mamičky, dávajte si pozor na seba aj na bruško a drobca v ňom.

Prajem vám príjemný týždeň bez podobných strastných zážitkov.

Ivka

Ivka je v 31. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?