Určenie otcovstva

Zákon stanovuje takzvané domnienky otcovstva, čo sú určité pravidlá, ktoré vychádzajú zo všeobecných skúseností a na základe nich určujú okruh možných otcov. Zákon o rodine upravuje komplexne určovanie rodičovstva (teda jednak otcovstvo a ako novú aj otázku materstva) vo svojej hlave tretej.

Prvou a zrejme najdôležitejšou domnienkou je tá, že za otca sa považuje manžel matky, pričom do rodného listu sa manžel matky zapíše vždy (bez ohľadu na to, či je skutočným biologickým otcom), ak sa dieťa narodilo aj v lehote 300 dní po zániku manželstva (napr. rozvodom alebo v dôsledku smrti niektorého z manželov). Odlišná je situácia len vtedy, ak sa dieťa narodí do 300 dní po zániku manželstva, ale žena sa v medziobdobí do narodenia dieťaťa znova vydá, potom matrika do rodného listu zapíše ako otca nového manžela. Matričné orgány v prípade aplikácie tejto zákonnej domnienky sa vôbec nezapodievajú tým, kto je biologickým otcom a zapíšu ako otca manžela alebo bývalého manžela i bez jeho súhlasu iba na základe predloženého sobášneho (úmrtného listu, rozvodového rozsudku) a rodného listu.

Iba ak je dieťa, povedané odborným slangom, právne voľné (teda neplatí prvá domnienka o manželovi matky a v rodnom liste dieťaťa nie je údaj o otcovi vyplnený, čo je najtypickejšie v prípade slobodných matiek, dá sa otcovstvo – prostredníctvom druhej domnienky otcovstva – určiť tým spôsobom, že matka a muž, ktorý sa za otca považuje, urobia o tejto skutočnosti súhlasné vyhlásenie na ktorejkoľvek matrike či na súde. Takto môžu rodičia postupovať i pred narodením dieťaťa, ak už bolo splodené. Ak niektorý z rodičov ešte nemá 18 rokov, musí takéto vyhlásenie urobiť pred súdom. Potom súd alebo matrika zabezpečia vydanie nového rodného listu dieťaťa.

Ak otcovstvo nie je určené prvým alebo druhým z opísaných spôsobov, prichádza na rad tretia domnienka otcovstva, o ktorej vždy rozhoduje v občiansko-právnom konaní súd. Zákon stanovuje, že ak nedošlo k určeniu otcovstva uvedeným spôsobom, môže dieťa (zastúpené opatrovníkom), matka i muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Ak žalobu podáva za dieťa opatrovník, môže to urobiť aj proti vôli matky. Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa mal pohlavný styk v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej než stoosemdesiat a viac než tristo dní, pokiaľ jeho otcovstvo závažné okolnosti nevylučujú. Vychádza sa z predpokladu, že k pôrodu prichádza medzi šiestym a desiatym mesiacom od počatia a ak sa v konaní pred súdom preukáže, že došlo medzi matkou dieťaťa a označeným otcom k pohlavnému styku, bude muž určený za otca dieťaťa rozhodnutím súdu, ak nepreukáže, že jeho otcovstvo je vylúčené (napr. neplodnosť, preukázanie, že otcom je niekto iný a pod.). Súd spravidla nariadi vypracovanie znaleckého posudku, a to najčastejšie z odboru genetiky alebo hematológie. V súčasnosti je schopnosť vylúčiť alebo určiť otcovstvo mimoriadne vysoká a vierohodnosť dosahuje takmer 100 percent. Tieto posudky však rozhodne nie sú lacné a súdu ich platí ten, kto v konaní prehrá. Na základe rozhodnutia súdu sa dieťaťu vydá nový rodný list.

Zákonodarca nedávno do zákona vložil aj ustanovenie o tom, kto sa považuje za otca dieťaťa, ktoré bolo oplodnené z asistovanej reprodukcie nazývanej umelé oplodnenie.