Bitka často problém nevyrieši

Nezáleží na veku. Väčšiu šancu ubrániť sa majú deti, ktoré si uvedomujú, že sú samostatné bytosti a vedia povedať, že im niekto ubližuje. Zvyčajne je však nesmierne ťažké priznať si a pochopiť, že autority, ktoré majú byť vzorom, robia niečo zlé. Deťom dospelí často ubližujú bez výčitiek svedomia. Často to ospravedlňujú tým, že deti takto vychovávajú, že deti si musia uvedomiť, že robia niečo zlé, že musia poslúchať, že nemajú otravovať dospelých.

Viete si však predstaviť, že by vás kolega alebo nadriadená udrela, keď nesplníte nejakú úlohu? Alebo by vám dala facku, keď ste podráždená a mrzutá?

Kam sa obrátiť?

Deti môžu upozorniť na správanie svojich rodičov akýmkoľvek spôsobom, stačí, ak o tom niekomu povedia. Dospelí potom podliehajú oznamovacej povinnosti a podozrenie z týrania blízkej a zverenej osoby musia nahlásiť príslušným úradom.

Deťom poskytuje aj anonymnú pomoc práve bezplatná Linka detskej dôvery, (0800 11 78 78), kde sa môžu poradiť, ale aj rovno požiadať o pomoc. Linka vznikla pred viac ako 9 rokmi s hlavným cieľom poskytovať krízovú intervenciu a pomoc týraným deťom, ale deti sa na linku obracajú s veľmi rôznorodými každodennými problémami, ktoré vyžadujú obyčajný ľudský prístup, vypočutie a usmernenie.

Linka tak spĺňa predovšetkým komunikačnú funkciu a s tým spätú i funkciu širokej prevencie. „A aj keď krízová intervencia je jej najdôležitejšou úlohou, v počte poskytovaných foriem pomoci zaberá malý priestor,“ vysvetľuje PhDr. Dana Lovašová, vedúca linky.

Rizikové faktory

3-5 % telefonických hovorov sa týka priamo násilia. „Nie je tu zaradená veľká skupina hovorov týkajúca sa rizikových faktorov násilia, ako sú alkohol v rodine, konflikty v rodine, či už medzi rodičmi, deťmi a rodičmi, rozvodová situácia, vyhodenie dieťaťa z domu, úteky, problémy v škole a s tým súvisiace tresty, nespokojnosť s výchovnými metódami, násilie v predmanželských párových vzťahoch (dating violence) a rôzne iné,“ vymenúva najčastejšie príčiny.

Okamžitý zásah

Krízovú intervenciu poskytujú deťom, ktoré sú priamo v situácii násilia alebo sú pod jej vplyvom. „Väčšinou prebieha v rovine rozhovoru s dieťaťom, v ktorom sa snažíme ho pochopiť, podporiť a hľadať spolu s ním východiská z danej situácie, pričom vychádzame z jeho vlastných vnútorných zdrojov. Napríklad hľadáme formy správania, ktoré zmenšujú možnosť vzniku násilia, pričom vychádzame i z minulých skúseností dieťaťa a hľadáme s dieťaťom ľudí v jeho okolí, ktorí mu môžu pomôcť a ktorým dôveruje,“ vysvetľuje PhDr. Lovašová.

Inou formou je priame zasahovanie v prostredí dieťaťa, keď priamo žiadajú o pomoc príslušné miestne inštitúcie. „Ohlásime prípad polícii alebo ÚPSVaR. Dieťa však s takýmto zásahom musí súhlasiť a musí si byť vedomé, čo sa bude ďalej diať. Keďže naša linka je anonymná, môžeme takto postupovať, len keď nám dieťa poskytne meno a adresu. Týchto priamych zásahov nie je viac ako 10 ročne, skôr menej. Krajným opatrením, ktoré sa v posledných 2 rokoch ani nevyskytlo, je umiestnenie dieťaťa v nemocnici alebo v krízovom centre,“ opisuje.

O fyzickom týraní dieťaťa svedčia rôzne poranenia, hlavne modriny na viacerých miestach tela, kde si ich dieťa ťažko môže spôsobiť samo (tvár, ramená, chrbát, zadná časť stehien). Veľmi podozrivým je, keď sú tieto modriny rôzne staré. Horšie je takéto násilie dokázať, pretože dieťa často tvrdí, že si ich spôsobilo pri nejakej činností, hre alebo páde.

Rozpoznať psychické alebo sexuálne násilie je oveľa ťažšie, ak človek nie je priamo svedkom. „Všetky formy násilia sa prejavujú v zmenách správania a citového prežívania obetí. Tie si môžu všimnúť ľudia, ktorí dieťa dobre poznajú a sú s ním v častom styku, ako sú príbuzní, učitelia, susedia,“ dáva návod na odhalenie.

A čo facka?

Hovorieva sa, že malé zaucho nie je vôbec problém a dieťa nie je pri tom týrané. Len sa určujú jeho hranice, ktoré nie často vie pochopiť slovami. Iné je však capnutie po zadku v malom veku a iné sú časté fackance vo veku vyššom. „Aj facka má základné atribúty násilia. Spôsobuje bolesť, poníženie obete, vyjadruje moc nad obeťou,“ myslí si PhDr. Dana Lovašová.