Regresia, liek na strach

Metóda pracuje s vnútornými postavami našej osobnosti a naším životným príbehom. Rozvíja sebapoznanie, sebaprijatie, sebadôveru, uvoľňuje zablokované city a emócie. Môžeme prežiť a prijať naše tieňové postavy, vedome pochopiť svoju individualitu, nájsť vlastnú úlohu v živote, poznať opakujúce sa témy a učiť sa žiť svoj život autenticky. Získavame lepší prístup k zdroju našej vnútornej sily a môžeme pochopiť a riešiť osobné, vzťahové či pracovné problémy. Prepájame svoje cítenie, myslenie, vedomie a nevedomie a otvárame sa i vnímaniu rôznych dimenzií okolitej reality. Možno pracovať i na rozvoji tvorivej predstavivosti, intuície, inšpirácie. V rámci rodiny a počatia sa, samozrejme, môžu riešiť akékoľvek problémy (telesné i psychické), či už s jedným, alebo oboma partnermi.

Príbeh Petra:

Sedenie prebieha v hlbokom stave relaxu, klient rozpráva svoje pocity, vnútorné obrazy, myšlienky…

„Prechádzam vodou k vodopádu, hra vodných kvapiek prechádza do hry dvoch farebných loptičiek. Vedú ma až k domu. Teraz stojím vnútri na červenom koberci, horia tam sviece. Okolo prechádza postava s kvapkami, potom prejde znovu – a tiež mnou. Večný kolobeh. Akoby som sa stretol s časom. Nad mojou hlavou visí luster z krištáľu a kýva sa ako kyvadlo. Na stene visí obraz môjho predka. Prichádzam bližšie a zrazu sa otvorí priechod a ja vstúpim do záhrady. Cestičky medzi stromami a krami tvoria labyrint. Vidím tam svoju bývalú priateľku, usmieva sa a máva na niekoho, kto prichádza – a to som ja! Objímame sa, ale potom zafúka silný vietor a odnesie ju preč,“ Petr sa rozplakal. Keď sa upokojil, pokračoval. „Je studená a daždivá jeseň bez farieb. Mám pocit, že sa čas zastavil. Nemôžem sa hnúť z miesta. Som zase v tej záhrade, je tam tma. Idem do domu, z ktorého vychádza svetlo, musím za ním až hore na povalu. Stúpam po strmom schodisku, neviem, čo presne hľadám. Dom je prázdny. Opäť stojím pred obrazom. Nie, je to zrkadlo a pozerám sa sebe do očí…“

„Čo cítite?“ pýta sa terapeut.
„Strach. Obraz mi mizne, som v hmle.“
„Pokračujte.“

„Okolo mňa je žltá farba. Piesok a slnko. Idem autom cez púšť, šoféruje niekto iný, ja sa len veziem. Som ospalý, lenivý. Bavím sa pozorovaním kaktusov a vtákov. Chcem lietať tiež. Prichádzame k červeným horám a tam čaká malé lietadlo, vrtule sa mu točia a víria piesok… Nastupujem, letím. Užívam si to, je to krása,“ Peter sa smeje. „Pocit slobody. Cítim, že môžem letieť, kam chcem. Okolo mňa je modro, sme vysoko v mrakoch. Pozriem sa dolu – hlboko podo mnou je zelený ostrovček v žltom mori. Chcem tam. A zrazu som pri ňom, v oáze. Som smädný, hľadám vodu. Je tam jazierko a malý vodopád. Ako keby som ho už niekedy videl. Čistá voda, cítim sa ťažký. Niekto prichádza, nejaké dievča. Pekne sa usmieva, má dlhé vlajúce vlasy. Pýta sa, či sa môže napiť z môjho jazierka. Obraz mi mizne…“ Peter je terapeuticky privedený k sebe na stoličke v miestnosti.

„Ako sa cítite?“
„Je mi dobre, som pokojný.“

Nasleduje krátky rozbor, podanie homeopatika a na ďalšom sedení vyjde najavo, že jeho vzťah s priateľkou sa výrazne zlepšil. Opäť ho baví sex, ale ešte stále má strach si ju vziať. Na budúcom sedení sa rozoberá jeho stres zo svadby a to, ako zaobchádzať s čerstvo tehotnou partnerkou.