babyweb.sk > Dieťa > Starostlivosť > Vzorné matky v ríši zvierat
Vzorné matky v ríši zvierat
Vraciame sa k prirodzeným pôrodom, to je dobrá správa. Mali by sme však pokračovať ďalej a od prírody odkukať aj to, ako sa k svojim mláďatám správajú zvieracie matky. Hlavne ich trpezlivosť. Tá nám občas chýba.
Porodiť a zahriať
Keď sa žena rozhodne, že bude mať dieťa, môžem jej len odporučiť, aby sa počas tehotenstva naladila na mamičku. Na tú zvieraciu. Čo urobí ako prvé, keď porodí svoje mláďa? Celé ho olíže a okamžite zahreje.
Áno, už aj u nás v pôrodniciach dostane mamička bábätko k sebe, niekde nahé, inde zabalené. Ale pre dieťa by bolo úplne najlepšie, keby sa tak stalo bezprostredne po jeho porodení, keď je ešte celé od plodovej vody a krvi. Matka by si ho položila na prsia a ono by cítilo tlkot jej srdca. Toho srdca, ktoré bolo preň v čase, keď bolo v brušku, neklamnou známkou bezpečia. Tým, že by si ho mamička hneď privinula na hruď, nebol by prechod na svet preň taký šok.
Nosenie mláďat je fajn, ale…
Niektoré mamičky si obľúbia nosenie detí v šatke, čo je veľmi správne. Ale nemali by byť v šatke stále. A sme späť vo zvieracej ríši. Zvieratá majú akoby jasne stanovený moment, keď mláďa potrebuje „pomuchlať“, poobjímať, byť pri matke. A potom na druhej strane, keď ich matka necháva samotné a len sa pozerá, ako sa správajú.
To isté by mali robiť ľudské mamičky. Áno, je dobré, že sa snažíme byť veľa s dieťaťom – citové puto je dôležité. Ale nemali by sme si z dieťatka vypestovať kliešťa, ktorý na nás bude neustále visieť.
V období, keď je dieťa bez matky – rovnako ako mláďa v prírode – svojimi zmyslami spoznáva, čo sa okolo neho deje. Tým, že ich necháme samotné, pomáhame rozvoju všetkých jeho zmyslov a podporujeme ich v samostatnosti a sebaistote.
Levy a nežné tresty
Ďalšou kapitolou, ktorú by sme mali odpozerať od zvierat, je výchova. Ak sledujeme film o levoch, určite uvidíme levicu, ktorá v pokoji leží a levíčatá po nej lezú, hryzú ju do uší, ťahajú za laby. Keď toho má levia mama plné zuby, len mykne chvostom, labou a v tej chvíli leží sama.
Po chvíľke mláďatá opäť prídu a zasa sa hrajú s mamou. Keď má toho zase dosť, opäť zasiahne. Jej „výchovné zaucho“ levíčatám neublíži. To, čo my ľudia nemáme dané, je miera takéhoto negatívneho dotyku.
Ak chceme dať svojmu batoľaťu najavo, že niečo sa nerobí, mali by sme ho – rovnako ako levice – jemne buchnúť po ručičke, aby ho to nebolelo, len trošku štiplo. Aby vedelo, že niektoré veci sa nerobia a že všetko má svoje hranice.
Opice a cesta k samostatnosti
Nedávno som v zoo sledovala opičiu rodinu. Traja dospelí a čerstvo narodené mláďa. Mláďa balansovalo na konári, bolo neisté a „vyhúkané“. Dospelí sedeli okolo neho, pripravení zakročiť, keby bolo treba. Krásny pohľad. Rodina prežíva, ako ich potomok nesmelo objavuje svet a získava prvé skúsenosti. Opice nechali mláďa párkrát zakňučať, nechali ho, aby si vyskúšalo udržať sa na konári. Potom ho jedna z nich odniesla do bezpečia.
My ľudia postupujeme tak, že dieťa je stredobodom pozornosti a všetci sa mu snažíme všetko uľahčiť. Neumožníme mu, aby sa zoznámilo s nebezpečenstvom a naučilo sa opatrnosti, aby získavalo pod naším dohľadom skúsenosti.