Ockovia, bez vás to nejde

Nároky na otca však časom ešte narastajú. Otec má poskytnúť svojim deťom pocit bezpečia, prispieť k ich pocitom radosti zo života. Dcére má sprostredkovať kladný, imponujúci, „drsne nežný“ obraz muža a pre syna by mal byť jeho životný príbeh vodidlom, s ktorým sa chlapec môže porovnávať. Ako to všetko skĺbiť?
Deti sa však uspokoja s málom. Stačí ich nezaujato pozorovať a sami spoznáme, čo je potrebné najviac.

Protiklady

Otcovská rola je plná príkladov. Na jednej strane je otec autoritou, oporou, radcom. Na strane druhej by mal mať dosť pochopenia, vľúdnosti, rešpektu.
Paradoxy pokračujú. Autorita je vhodná, ale bez namyslenosti, hrdosť bez urážlivosti. Je potrebná aj tvrdosť, ktorej však nechýba pochopenie.
Na ceste paradoxov možno pokračovať úvahou o práci a rodine. Kto iný než otec by mal synovi ukázať, aké dôležité je nájsť svoju parketu v zamestnaní, mať profesionálny úspech a pritom sa vyhnúť vorkoholizmu?

Skúsenosť straty

Najlepším vodidlom je jasné vymedzenie hodnôt. Nič, teda ani veci, majetok, úspech nemôže byť dôležitejší než človek. Hlavne však dieťa, ktoré je od nás navyše závislé. Odísť z manželstva s dieťaťom znamená vtisnúť mu „skúsenosť straty“. Celý ďalší život potom môže už dávno dospelý jedinec podvedome čakať, kedy zase bude opustený.

Otec a syn

V období okolo tretieho roka sa objavujú, povedané slovami Komenského, „vášne všelijaké“ detského negativizmu, v dospievaní existuje aj negativizmus pubertálny.
Štrnásťročná dcéra dokáže drzo odpovedať matke. Podobné hádky však dovádzajú do dokonalosti otcovia a synovia. Dospievajúci syn býva k otcovi kritický priamo podľa zákona vývoja, vníma jeho chyby, nedostatky, neujdú mu ani rozpory slov a činov.
Môže ho parodovať, rozčuľovať, kritizovať. Napriek tomu predovšetkým túži po jeho láske a uznaní. Otec sa môže rozčúliť, použiť silné slová, v danom okamihu sa môže cítiť sklamaný. Rovnako by mal byť aspoň v niečom na syna hrdý.

Obraz otca

V psychológii rodiny je pomerne málo skutočne štatisticky overených poznatkov. Patrí medzi ne fakt, že syn často v dospelosti „otcovský obraz“ prijíma a správa sa podľa neho. Keď otcovský vzor odmieta, býva to spojené s pomerne výraznou neurotizáciou.
Jednoduchšie je otcovský obraz prijať, čo sa stáva celkom bežne.
Pomerne časté je aj „skryté prijatie“. Syn si myslí, že sa správa inak, než sa kedysi správal jeho otec, ale v skutočnosti sa správa podobne. Povrchné prejavy sa počas desaťročí predsa len trochu menia, ale základ zostáva rovnaký.