Takmer sme to vzdali, ale…

Hneď ako som sa narodila, pocítila som neskutočný hlad. Dala som to aj patrične najavo, ale všetci ľudia navôkol ma akosi nebrali vážne. Každý sa len na mňa vycieral: Jeeej, aká je krásna, aká je zlatá…. Ale ja som bola faaakt hladná… Neskutočne ma potešilo, keď som po chvíľke zbadala môjho ocka, ktorý si ma privinul so slovami: „Miláčik, ahoj, ja som Tvoj tatino a pozri, tu je Tvoja maminka, ktorá ti hneď ponúkne dobrotku.“

Veľmi som sa tešila, lebo som vedela, že budem papať… Maminka si ma najprv pritúlila, pobozkala a potom šup šup na dobrotku. Ale čo to? Veď ono to nejde! V brušku to išlo tak dobre… Čo sa deje?
Po chvíľke trápenia vyjde dáka kvapôčka, ale ja už som bola z toho cuckania taká unavená, že som zaspala. Po hodinke ma opäť zobudil ukrutný hlad. Maminka si ma hneď priložila, ale znova sa všetko opakovalo – pár kvapôčok a dosť. Od únavy som zaspala…

Ťahám ako o život

Na druhý deň ma maminka pred papaním odvážila – vraj aby sa vedelo, koľko toho vypijem. Začala som cuckať ako o život. Po dvadsiatich minútach ma položila na váhu a hups: bambuľka, veď ty si nič nepotiahla!
Ale, maminka, akože nič, veď išlo, síce nie dosť, ale aspoň niečo…

Fľaša bola moja záchrana

Odvtedy na mňa padali len maminkine slzy… Bola nešťastná, lebo som stále plakala… a veľmi… vraj som nevedela potiahnuť. Až to sestrička nevydržala a doniesla mi mliečko vo fľaške – a to ste mali vidieť, ako som ťahala!!! Maminka naozaj nemala mliečka dosť. Každé dve hodiny ma prikladala, odsávala, ale mliečko nie a nie sa rozbehnúť…

Keď sme prišli z pôrodnice domov, trošku sa to zlepšilo – maminke sa podarilo mliečko spustiť, ale nestálo to zaveľa…Musela ma dokrmovať…

Vydržali sme

Ale po piatich týždňoch ukrutného boja, preliatych sĺz a skúšania všakovakých zaručených receptov na rozbehnutie mliečka sa to PODARILO!!! Maminka mliečko pustila na plné obrátky!!! Statočne sme obe bojovali a dotiahli to až sem. Nemusela mi už nič zarábať do fľašky a dokonca mi dokázala odložiť aj na horšie časy.

Soňa Findorová