Najhorší je začiatok, tvrdí mamička nedonosenej Klárky

„Nemohla som sa na to, čo nás čaká, ani pripraviť. Ležala som v nemocnici a verila, že môj zdravotný stav sa zlepší a pustia ma domov. Namiesto toho mi s ľútosťou oznámili, že som otvorená a budem rodiť. Bola som v 24. týždni,“ rozpráva Lucie Stejskalová, mamička nedonosenej Klárky, ktorá po pôrode vážila 450 g. Týmto zážitkom neprešla sama. Podľa štatistík sa na Slovensku ročne narodí asi 7 % bábätiek predčasne.

Zdroj: archiv redakce

„Hranica pre záchranu týchto detí je práve na rozmedzí 24. týždňa tehotenstva,“ vysvetľuje MUDr. Milena Dokoupilová, ošetrujúca lekárka Klárky. „Klárka je teraz na našom oddelení už jeden a pol mesiaca a váži 750 gramov. Prekonala síce dve infekčné komplikácie a má za sebou aj jednu operáciu v blízkosti srdca, ale darí sa jej veľmi dobre. Ak všetko pôjde tak, ako má, o dva až tri mesiace by mohla ísť domov,“ chváli Klárkin stav lekárka.

Cítite sa podvedení

Väčšina tehotných žien o možnosti predčasného pôrodu vie, ale takmer nikdy im nenapadne, že by sa to mohlo prihodiť práve im. O to väčší šok potom nastane, keď sa to stane. „Začiatok bol ťažký, prvé dni som pre smútok ani nehovorila. Mala som hromady otázok, ale nemohla som ich vysloviť,“ spomína Lucie Stejskalová. „Dva dni som stála pri inkubátore, pozerala na Klárku a chcela som si ju vrátiť späť do bruška, lebo som vedela, ako veľmi toto nie je v poriadku a aká tenka pavučinka medzi životom a smrťou nad ňou visí.“ Jej priateľ pritakáva. Pri predčasných pôrodoch sú väčšinou práve partneri mamičiek tí, ktorí vidia nedonosené bábätká prví, matky po pôrode odpočívajú. „Človek sa cíti podvedený, lebo čaká normálny priebeh tehotenstva a naraz, počas chvíľky, je to úplne inak,“ vyjadruje svoje pocity.

Čo teraz?

Rodičia sa s touto situáciou vyrovnávajú zložitejšie. Väčšinou sa veľmi boja, že deťom niečo chýba, že budú vyzerať čudne. Až potom, keď ich uvidia, presvedčia sa, že majú všetko vyvinuté, len je to všetko drobné, maličké a nezrelé,“ vysvetľuje lekárka.

Prvý kontakt

Dôležitý moment vo vzťahu nedonoseného bábätka a jeho najbližších je prekonávanie prvých obáv. Matka musí premôcť strach a prvýkrát siahnuť na dieťa. „Usilujeme sa o čo najranejší kontakt medzi matkou a dieťaťom. Mamičku väčšinou pri prvej návšteve bábätka tak trochu tlačíme do toho, aby sa svojho dieťatka dotkla, pohladkala ho,“ hovorí MUDr. Dokoupilová. „Pretože len čo ich mamičky fyzicky cítia, začnú im veriť.“ Sestričky z oddelenia ich potom školia, aby sa vedeli o bábätko čiastočne postarať, hneď ako to jeho stav dovolí. Učia sa merať teplotu, otáčať ich, prebaľovať.

Klokankovanie

„Koncom prvého týždňa života možno väčšinu detí vziať z inkubátora, aby si ich mohli mamičky či oteckovia popestovať. Nazývame to klokankovanie. Pre všetky mamičky je to výnimočná chvíľa, lebo bábätko je zrazu len ich a nemusia sa naň dívať iba ,v škatuli‘.“ Je to jednak veľmi dôležitý psychický, emotívny moment pre mamičky a pravdepodobne aj pre deti, a jednak to má aj medicínske dôvody. Klokankovanie navodzuje lepšiu hladinu hormónov a zlepšuje laktáciu matiek. Deti potom osídľujú baktérie dospelej ženy, ktoré však pre ne nie sú nebezpečné. Mamička proti týmto baktériám súčasne tvorí protilátky, ktoré vylučuje do materského mlieka,“ vysvetľuje lekárka.

Aj Klárka bude dnes tri hodiny spať pri svojej mamičke a potom sa vráti späť do inkubátora. Klárku pravidelne pestuje aj jej ocko Jan Kosík. „Pocit, keď ju mám na hrudi, je úžasný. Krásne tu spolu vždy spinkáme,“ smeje sa.