„Svoje tehotenstvo si veľmi vážim,“ priznáva žena po umelom oplodnení

Keď vám oznámili, že vás čaká IVF, museli ste sa s tým nejak vyrovnať?
Vôbec nie. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, aby sa to podarilo.

Čo na tom bolo najťažšie?
To, že som si musela pichať injekcie. Bolo ich spolu pätnásť, potom sa museli dávať ešte dve do brucha, každá z jednej strany.

Injekcia do brucha, to neznie veľmi príjemne.
Bála som sa toho, ale nie je to tak hrozné. Len sa vám trochu trasú ruky. Pripraviť injekciu, kedy sa musí presne namiešať prášok s vodou, to robil manžel. Potom som ju pichla a manžel stlačil.

Ako ste sa cítili?
Dobre, asi som svetlá výnimka, pretože mi vôbec nič nebolo. Nemala som žiadne výkyvy nálad, nič. Len som bola trochu opuchnutá z hormónov, ktoré sa k tomu musia brať.

Bolo to aj tým, ako ste k tomu pristupovali?
Určite. Len som sa veľmi bála, že sa to nepodarí, IVF bola posledná šanca. Nič viac som neriešila. Mala som vlastne problém s mojou ovuláciou a to za nás malo IVF vyriešiť.

Keď ste išli prvýkrát na odber vajíčok, boli ste na všetko od zdravotníkov dobre pripravená?
Dobre mi to vysvetlili až tesne pred odberom vajíčok. To za mnou prišla anestéziologička – zákrok sa robí pod narkózou – a embryológ a povedali mi : Teraz vám odoberieme vajíčka, potom sa s nimi bude robiť to a to. Po zákroku mi povedali, koľko ich odobrali, a že to je v poriadku. Avšak pred samotným zákrokom ma informovali len veľmi obecne, čo sa bude diať. Ako keby som to poznala. To bolo nepríjemné.

Informácie ste si našli na internete alebo od kamarátok?
No, ja žiadne kamarátky, ktoré by mali taký problém, nemám.

Máte okolo seba len kamarátky, ktoré počali bábätko prirodzenou cestou. Necítite nespravodlivosť?
Ja som bola vždy presvedčená, že budem tehotná hneď. Počítala som s tým, že to pôjde akosi samo. Ten pocit je pre mňa teraz úplne iný. Keď teraz počujem niekoho, ako povie: v septembri otehotniem a pôjdem na materskú….Človek si toho zrazu oveľa viac váži.

Len váži?
Ja viem, mne tiež jedna kamarátka povedala, či im to náhodou nezávidím. To nie je závisť. Len ma teraz zaráža, ako to ľudia berú automaticky. Ja som to tiež tak brala a potom, keď to nešlo, bola som pekne prekvapená.

Takže to všetko, čo ste museli na svojej ceste k bábätku podstúpiť, vás…
Áno, naučilo ma to väčšej pokore. A určite si to tehotenstvo budem viac vážiť. Už viem, že to nie je len tak, že je to naozaj zázrak.

Čo sa po odbere vajíčok dialo ďalej?
Po odbere mi každý deň volali a hovorili, koľko vzali vajíčok, koľko sa ich uvoľnilo, koľko sa ich oplodnilo, koľko bunkové sú. Za týždeň po odbere mi potom povedali, že tri vajíčka sú v poriadku a že sú vhodné k transferu. Druhý deň mi ich zaviedli a ukázali na fotografii.

Zaviedli vám všetky tri?
Dve. Tri sa už zo zdravotných dôvodov neodporúčajú.

Tešili ste sa, že zostanú obe?
Ja som o tom bola presvedčená. To sú tie moje predstavy.

Aký to bol pocit, keď každý deň počúvate, že kdesi v laboratóriu „tvoria“ vaše dieťa?
Ja som sa skôr bála, aby sa vajíčka oplodnili. Vajíčok mi vzali šesť, oplodnili tri, a keď mi povedali, že z tých troch musia ešte vytvoriť embryá, tak som sa bála, že sa nevytvorí žiadne. To sa môže stať. Keď mi potom volali, že sa utvorili všetky tri, plakala som. Bola som šťastná. V tú chvíľu už je to vaše.

Samotný transfer prebehol jednoducho?
Úplne. Prídete ako do jedálne, k okienku, embryológ sa vás spýta na meno, povie vám, koľko je embryí. To, že budú dve, sme sa dohodli už predtým. Ľahnete si na lehátko, pozeráte na obrazovku a po zavedení vám dajú fotografiu dvoch bodiek, s tým, že je to prvý snímok vášho dieťaťa. Ľahnete si na vedľajšie lehátko a po pol hodine idete domov.

Keď ste uvideli tie dve bodky…
Áno, bola som šťastná. Verila som, že sa to podarí. Povedala som si: Jéj, tak teraz už tam sú, a ako sa majú, aké to je asi pre nich? Ale žeby som sa hneď cítila „tehotne“, to vôbec. Len som si hovorila: tak a teraz je tam už niečo naviac, teraz si musím dávať väčší pozor.

Potom už to bolo bez problémov?
Môžete fungovať normálne, len si musíte dávať pozor, aby človek napríklad zbytočne neskákal a tak. Asi po týždni som ale začala špiniť, čo mi nikto nepovedal, že sa to môže stať. Bola som samozrejme vyľakaná. Hneď som si urobila tehotenský test, nie ten ich, IVF, to som mohla až za štrnásť dní, ale bežný, z lekárne. Ten vyšiel negatívne. Bola som z toho veľmi smutná. Tých štrnásť dní človek len čaká a bojí sa.
Keď som si potom urobila test IVF, vyšiel pozitívne. Aj keď tá čiarka bola strašne slabučká.

Ako vás v tej dobre podržal manžel?
Uisťoval ma, že to bude dobré, ale viem, že bol nervózny. Volal mi práve v ten deň, keď som si robila IVF test.

Takže už je šťastný otecko?
Áno, ale oni tí chlapi to tak neprežívajú. Je rád, že je to v poriadku. Keď ma čakali rôzne vyšetrenia, nechcel o tom vôbec hovoriť, až kým tehotenstvo nebolo jasné.

Kedy sa vám najviac uľavilo?
Minulý týždeň, v 20. týždni, kedy všetky testy dopadli dobre. Moja kamarátka si v 18. týždni bábätko musela nechať vziať.
Vôbec som si nedokázala predstaviť, že by to teraz bolo zrazu preč.

Keď sa človek na niečo upne, nebýva to dobre. Mali ste náhradný program, keby to nevyšlo?
Áno. Povedala som si, že ak nevyjde bábätko, pôjdeme ešte k moru. Človek si ale aj tak podvedome hovorí, že to snáď vyjde.

A pripustili ste si variantu, že by to vôbec nemuselo vyjsť?
Uvažovala som o tom. Môžu vám všetci hovoriť: neboj, to pôjde. Aj tak ten pocit hlboko vo vás je a je hrozný. Z toho strachu, že by to nikdy nemalo vyjsť, vás nikto neoslobodí. To nikomu neprajem. Dieťa je pre mňa zmysel života. Určite by sme si dieťa adaptovali.

Keby teraz za vami prišla žena, ktorú čaká vaša cesta k bábätku, čo by ste jej povedali?
Ako som sa cítila, a aby to určite podstúpila. Že to vôbec nie je tak hrozné, aby bola pokojná. Ibaže to je ťažké. A tiež, nech sa tým ženy zaoberajú trochu skôr a nie v štyridsiatke. To fakt už môže byť neskoro.

Na Babywebe tiež nájdete:

Diskusiu – Snažíme sa otehotnieť
Počet párov, ktoré majú problém s prirodzeným počatím, rastie
Fajčenie môže predražiť umelé oplodnenie