Čo naše deti trápi najviac? Rozchod

„To je ťažká otázka, sama si ju veľmi často kladiem a nedokážem na ňu skutočne odpovedať,“ priznáva Ing. Zuzana Baudyšová, riaditeľka Nadácie Naše dieťa, ktorá stála pri zrode Linky bezpečia. Dnes a denne sa z nej dozvedá, aké problémy deti majú.

Čo deti trápi zo všetkého najviac?
Určite to, keď sa matka s otcom rozchádzajú. Hoci sa dospelí často domnievajú, že ich rozluka sa detí netýka… Rodičia sú často veľmi necitliví, riešia si sami seba, rozdeľujú si svoje majetky… a myslia si, že pokým deti budú mať čo jesť a do čoho sa obliecť, je všetko v poriadku. No nie je to tak. Deti chcú obidvoch svojich rodičov, matku aj otca.
Nedokážem odhadnúť, koľko zo šesťdesiatich percent párov, ktoré prechádzajú rozchodom, je schopných rozviesť sa tak, aby to deti netrápilo. To znamená, že síce prestávajú byť partnermi, ale uvedomujú sú, že neprestávajú byť rodičmi, a nesebecky sa snažia veci poňať tak, aby to ich deti zasiahlo čo najmenej. Deti to, samozrejme, zasiahne vždy, ale ide o to, aby následky boli čo najšetrnejšie.

Pre deti je peklo už aj to, keď sa rodičia hádajú.
Áno. Nechcem tu hovoriť o domácom násilí, keď je štatisticky zistené, že zo šesťdesiatich percent sú pri domácom násilí prítomné deti. Sú to smutné udalosti, rodičia sú krajne bezohľadní. Netvrdím, že dieťa má vyrastať ako v bavlnke, k životu občas nejaká prudšia výmena názorov patrí, ale nie je možné, aby sa rodičia pred deťmi bezohľadne bili. V deťoch to vzbudzuje neistotu, pre ich dušičku to má veľmi ťažké následky.

Môžem pridať vlastnú smutnú skúsenosť zo svojho detstva, keď som pre každodenné domáce scény trpela nespavosťou. Ako deväťročná školáčka som pred spaním užívala upokojujúci liek, bielu ryžu Calabron. Názov lieku si aj po päťdesiatich rokoch stále pamätám veľmi dobre! Spomínam si na tajné výlety k novej škole, do ktorej som mala chodiť po rozvode rodičov…

A rovnako im ubližuje, keď na nich rodičia nemajú čas…
Práve v tom spočíva úspech Linky bezpečia, pretože vlastne nahrádza ucho najbližšieho človeka. Namiesto toho, aby sa dieťa obrátilo napríklad na milujúcu mamu, volá na linku… Samozrejme, niekedy je to citových problémoch, ktoré sa deti doma hanbia povedať a radšej sa o tom chcú porozprávať anonymne s niekým, kto im rozumie. To je milá práca, sú to väčšinou prípady dospievania, prvých lások.
Keď je v rodine dobrá komunikácia, dieťa nemá problém zveriť sa mame alebo otcovi aj s citlivými a citovými problémami.

A trest za neúspech v škole?
Dieťa má strach z rodiča, ktorý neprijme zlú známku, a to už nehovorím o zlom vysvedčení. Sú to deti ambicióznych rodičov, ktorí celý polrok v podstate nevedia, že ich dieťa chodí do školy, a pred vysvedčením sa začnú vyhrážať: „Beda ti, ak budeš mať zlé známky!“ To je jednoznačne nesprávne.

Spomínam si na telefonát desaťročnej školáčky, ktorá sa s jednou trojkou na vysvedčení rozhodla nejsť domov. Vedela, že ju čaká výprask. Keď sa začalo stmievať, dostala veľký strach a našťastie vytočila číslo bezplatnej Linky bezpečia. Konzultantka sa spojila s rodičmi dieťaťa, vysvetlila im, čo sa deje a aké nebezpečenstvá ich dcéru ohrozujú. Nakoniec sa podarilo dohodnúť miesto na kraji lesa, kde dievča na svojich blízkych počkalo.

Rodičia by mali sledovať, či dieťa nemá problémy a či netreba zabezpečiť doučovanie. Pol roka školu vôbec neriešia a potom príde pár tvrdých vyhrážok… Niekedy aj telesných trestov, keď deti prinesú vysvedčenia, ktoré nezodpovedajú rodičovským predstavám. Pritom genetickú výbavu majú deti od svojich rodičov…

Obráťme list. Vyskytla sa u vás situácia pri výchove vašich synov, ktorú teraz – s odstupom času – ľutujete?
Doposiaľ mám výčitky, že sme neboli schopní ochrániť synov pred jasľami, pretože ani jeden z nich tam vôbec nechcel chodiť. Mladší syn sa dokonca chytal zárubní, len aby ho manžel nevyniesol ráno z bytu. Počula som ho kričať ešte na autobusovej zastávke. Navyše brali jedny antibiotiká za druhými. Vtedy som si pripadala ako krkavčia matka. Z jedného platu by sme však nevyšli. Manžel učil na vysokej škole a zarábal skutočne málo. Museli sme to potiahnuť obidvaja. Navyše sme všetci žili v jednej miestnosti. Skôr ako sme sa vôbec mohli presťahovať do trojizbového bytu, niečo nás to stálo.

Myslíte si, že dnešné mamičky to majú ľahšie?
Myslím si, že do značnej miery a v mnohých smeroch áno. Aj keď by mi asi oponovali… Samozrejme, veľa záleží na šťastí, či ich hlava rodiny uživí. Veľkú rolu zohráva to, čomu dá matka prednosť, ako sa rozhodne. Či bude zarábať peniaze, a teda rozvážať deti po detských zariadeniach, alebo si rodina utiahne opasok a matka bude s deťmi doma. Každá matka by mala zvážiť, kde je jej miesto. Som rada, že jasle sú dnes skôr výnimkou.

Na záver: Akú mamu by ste deťom priali?
Veľmi by som im priala mamu, ktorá by bola spokojná a usmievavá. Aby si vždy dokázala urobiť na deti čas. Hlavne v situáciách, keď dieťa potrebuje niečo povedať, by mamino ucho malo byť pripravené počúvať. Samozrejme, mala by mať dobrého manžela či partnera, pretože dieťa potrebuje vidieť obidva rodičovské vzory.
Je dobré vidieť nielen mamu, ale aj rolu otca, aby rovnaký rodičovský model dieťa uplatňovalo raz samo. Keď je navyše matka inteligentná a dokáže deti správne viesť, má dobrú povahu a  odovzdáva im všetky svoje pozitíva, je to úplne ideálne.

Čo by matka nemala robiť?
V prvom rade preberať pred deťmi svoje rodičovské a partnerské spory. Ďalej by pred nimi rozhodne nemala popíjať. Za tie roky svojej práce viem, o čom hovorím.
Na Štedrý deň volal na Linku bezpečia chlapček, že jeho opitá matka nemôže nájsť vianočné darčeky…
Odmenou dobrej mamy sú dobré deti, ale aj vnúčatá. Tie sú veľkým pohladením. Je to také poďakovanie za to, čo sme dali svojim deťom.