Nočník a šnúrky
Vždy, keď sa na pieskovisku stretnú mamičky, ich rozhovory sa začínajú i končia pri deťoch. Otcovia, tí majú na výber viacero tém, tí sa svojimi potomkami sa budú chváliť až neskôr. Niektoré mamičky to však zvládajú už od najútlejšieho veku svojich ratolestí.
Zdroj: archiv redakceSuperdievčatko
„Moja Anička chodí na nočník už od prvého rôčika, a teraz si dokonca skoro sama zaväzuje šnúrky,“ hovorí jedna a je pyšná na to, ako dokonale svoju dcérku trénuje.
„Ježišmária,“ desí sa úprimne náš malý drobec. „Veď ja ešte na nočník ani nechodím a čo sú to tie šnúrky? Nemám potuchy! Som zaostalý? Zanedbaný? Mami, oci!“
Našťastie sú okolo nás deti, ktoré sa vonku „iba hrajú“, takže nášho „mimozemšťana“ panika nachvíľu opúšťa. Napriek tomu sa však evidentne nemôže ubrániť porovnávaniu. „To je ale divný svet, ako to, že Anička chodí na nočník a ja nie?“
Láska či drezúra?
Rešpektovať vývojové etapy dieťaťa nie je jednoduché, a preto by o nich človek mal aspoň trochu niečo vedieť. Stačí sa začítať do kníh o rodičovstve, ktorých je v každom kníhkupectve požehnane. Čoskoro zistíte, že dieťa do dvoch rokov potrebuje predovšetkým lásku a záujem, nie drezúru a nácvik nových schopností. Začínať toaletný tréning, ako sa chodeniu na nočník vznešene hovorí, nemá pred druhým rokom dieťaťa zmysel. Príliš uponáhľaný nácvik osobnosť malého reprezentanta často negatívne poznamená. Rovnako to platí, samozrejme, aj pre zaväzovanie šnúrok, samostatné jedenie lyžičkou a ďalšie „disciplíny“.
Nechajte ich, nech si užijú
Slobodný život si deti v podstate užijú iba prvé tri roky, potom ich čaká škôlka a s ňou tlak na sociálne roly a rešpektovanie pravidiel. Pevný režim, rytmus a dôraz na výkon sa naplno rozbehnú s nástupom do školy. Je preto zbytočné nútiť deti do niečoho, na čo ešte nie sú vývojovo pripravené. Podporujte to, o čo dieťa samo prejaví záujem a čo sa mu prirodzene darí.
Zaklínadlo
Na nášho drobca, akéhosi „mimozemšťana“, ktorý pristál na našej planéte, sa kladú vysoké nároky od prvého dňa jeho pobytu na Zemi. Podnety sa naňho valia z každej strany a vyvíjajúci sa mozog ich niekedy ani nestačí všetky zaznamenať. Na ne sa potom vrstvia ďalšie rodičovské ambície, ktoré ženú malého tvora cestou, ktorú by si sám nikdy nevybral. „Ja predsa viem, čo je pre teba najlepšie!“ – tak znie jedno zo zaklínadiel hrôzy.
Nejeden úspešný právnik či lekár sa potom v strednom veku neubráni ťaživému smútku a fľaši vína pri zamyslení nad tým, aký život to vlastne žije a prečo je v skutočnosti taký nespokojný. A všetko sa to možno začalo jedným hlúpym nočníkom…
Dieťa prichádza na svet ako Marťan a hľadá ľudský kontakt. Predovšetkým v náručí matky chce cítiť, že je prijaté ako človek.
