Svoje deti milujem všetky rovnako

Poďme sa najprv trochu porozprávať o mužoch. Čo urobí z muža otca? A kedy sa tak stalo u vás doma?
Ja by som medzi matkou a otcom nerobila rozdiely. Matku robí zo ženy už samotný fakt adopcie a s tým súvisiace starosti. To isté platí u muža. U nás sa to stalo v momente, keď sme si z pôrodnice priviezli domov štrnásťdenného Vojta.

Do akej miery vychádzate pri výchove detí z nejakých zásad a ako musíte byť kreatívna a prispôsobivá?
Je to tak pol na pol, lebo kreatívny a prispôsobivý musí byť človek pri výchove vždy, ak nechce, aby jeho zásady narážali na charakter dieťaťa.

Možno skutočne vychovávať „vlastné“ deti rovnako ako deti „nevlastné“? A pritom nenadržiavať jedným alebo druhým?
Všetky naše deti vychovávame, samozrejme, rovnako, bez toho to ani nejde, hoci to deti možno vidia inak. Za seba môžem povedať, že ako rodič to proste nerozlišujem.

Nemáte niekedy dojem, že sa vám vaše adoptované deti podobajú? Pomysleli ste si niekedy s Davidom: „ten Vojto je celý otec“, „tá Viky je celá mama“?
Myslím, že Vojto určité gestá po Davidovi prevzal, zdá sa mi, že máme aj rovnaký názor na dianie vo svete. U Viky je to ťažšie, je veľmi emocionálna a svojrázna. Seba posúdiť nemôžem, neviem povedať, ktoré dieťa sa mi podobá.

Pripadáte si vo výchove niekedy bezradná?
Bezradná som v poslednom čase veľmi často, s naším pribúdajúcim vekom a dospievaním detí medzi nami dochádza k častejším názorovým stretom. A o čo sa opieram? Len sama o seba, niekedy o Davida a nedávno o Vojtu.

V čom sa otec David Vávra najviac odlišuje od priemerného otca?
Neviem, ako definovať priemerného otca, každý otec je pre dieťa jedinečný. Veľkú rolu hrá organizácia voľného času a tam by to bolo u nás tak za troch…

Spomeňte si, kedy ste na začiatku vašich vzťahov pocítili, že sa medzi vami a Vojtom a Viky rodí pevné puto? Do akej miery je podľa vášho názoru rodičovstvo otázkou biologickou a ako veľmi je to vec citovej väzby?
Pre mňa vzniklo citové puto okamžite, hneď ako som Vojta vzala v pôrodnici do náručia, a vlastne už asi tri dni predtým, keď som sa začala neskutočne tešiť a zháňať pre bábätko všetko potrebné. A keď potom idete s uzlíčkom domov autom, s blízkymi kamarátmi, ste nevýslovne šťastná, niekoľkoročná túžba sa naplnila a šťastie sa rozlialo do celého tela.
U Viky to už nebola taká eufória, ale pocit, že sme urobili niečo veľmi dobré nielen pre ňu, ale pre celú našu rodinu, pre Vojta a jeho zdravý vývoj, pre to, aby mal oporu, a tiež pre nás, lebo dva plus dva sú štyri.

Čoho sa do budúcnosti ako matka obávate najviac?
Obáv je v súčasnosti príliš veľa: z násilia, klamstva, zo smrti, z neúspechu detí či napríklad z prírodných katastrof.

Je súčasnosť oteckom v niečom viac alebo, naopak, menej otvorená?
Súčasnosť je naklonená oteckom starajúcim sa o novorodeniatka. Ale ja mám napriek tomu pocit, že je prirodzenejšie, keď je starostlivosť na matke.
Nechcem sa nikoho dotknúť, poznám veľa prípadov, keď sa otec stará svedomitejšie než matka. Ale je také dôležité, či je to otec alebo mama? Ja sama som veľmi často bezradná, pýtam sa prečo? Robím všetko podľa citu a to je možno niekedy chyba. Nemôžem nikomu radiť, môžem sa len zhovárať s ľuďmi a rozprávať im svoj príbeh.

Zdroj fotografie: Martin Mašín a Daniel Prošek
 
Autor: Bc. Magdalena Holancová