Ako klokany: novorodenci priamo na matkinej pokožke

Na tom, že matka, teplo jej pokožky, vôňa a materské mlieko sú pre dieťatko po narodení to najlepšie a najvhodnejšie, sa zhodneme takmer všetci. Preto sa aj u nás vo väčšine pôrodníc podporuje kontakt matky s dieťaťom ihned po pôrode, položenie na hrudník, podpora sacieho reflexu a podobne.

Zostať matke nablízku je dôležité aj pre nedonosené bábätká

Iné je to však v prípade nedonosených alebo veľmi predčasne narodených detí. Tam akoby sa lekári báli zveriť deti do náručia rodičov a dávajú prednosť technike a teplu inkubátorov.

Je pritom dokázané, že predovšetkým z hľadiska psychosociálnych potrieb je aj pre nedonosené bábätko dôležité zostať nablízku matke. Ak sú tieto predčasne narodené deti v psychickej pohode, ľahšie zvládajú aj rôzne fyzické problémy a rýchlejšie dozrievajú. Sú pokojnejšie a lepšie sa adaptujú.

V kapse ako kengurky

Metóda klokankovania pochádza z Kolumbie, kde sa ku koncu sedemdesiatych rokov minulého storočia mnohé pôrodnice stretávali s nedostatkom inkubátorov a zároveň s veľkým výskytom infekcií u predčasne narodených detí. Detský lekár Rey Sanabria vtedy prišiel s nápadom, že by matky mohli svoje deti zahrievať priamo na svojom tele, a to dokonca 24 hodín denne.

Bábätká na matkin hrudník pripevnili kusom látky, nahé alebo len s čiapočkou či s ponožkami. V podstate ako malé kengurky. Tým sa docili maximálny kontakt pokožky na pokožku, rovnako ako voľný prístup k prsníku na dojčenie. Takto sa deti nosili až do termínu, keď sa mali správne narodiť.

Výskumy hovoria o klokankovaní jasne

Napriek tomu, že o zmysle (a často aj o bezpečnosti) tejto metódy mnohí odborníci pochybovali, ukázalo sa, že je skutočne zmysluplná a v mnohých ohľadoch takmer zázračná. V roku 1989 sa uskutočnila prvá porovnávacia štúdia, z ktorej vyplynulo, že deti, ktoré matky takto „klokankovali“, rastú rovnako rýchlo ako deti „odchované“ v inkubátoroch.

Iné výskumy sú ešte optimistickejšie. Podľa juhoamerickej štúdie klesla úmrtnosť nedonosených detí až o 50 %, ak ich matky „klokankovali“, oproti deťom, ktoré dozrievali v inkubátoroch. V Južnej Afrike zas uskutočnili výskum, kde sledovali deti s hmotnosťou pod 2 kg – výrazne lepšie sa darilo tým, ktoré po pôrode od matiek vôbec neodlúčili. Lepšie dýchali, priberali na hmotnosti a mali menej popôrodných komplikácií. 

Príbeh

„S klokankovaním som sa ako študentka medicíny stretla prvýkrát v Holandsku, kde som pôsobila na oddelení neonatológie. Veľmi ma to prekvapilo, pretože dovtedy som o ničom podobnom nepočula, ale zároveň ma to tiež v priebehu pár dní presvedčilo, že ide o niečo, čo má zmysel. Bábätká, ktoré takmer celý deň nosili a chovali mamičky, boli spokojné a krásne priberali na hmotnosti,“ tvrdí dnes už pediatrička Karolína.

„Najviac ma však zaujal rozhovor s babičkou jedného z detí, ktoré pochádzali z Peru. Tá mi rozprávala, že u nich je úplne bežné, že sa prvé mesiace bábätká nosia iba v šatke u matky a odkladajú sa len na kúpanie a prebalenie. Aj svoje vnúča, napriek tomu, že vážilo sotva 1,5 kg, pestovala úplne prirodzene a automaticky. Na rozdiel od svojej dcéry, z ktorej som spočiatku pri klokankovaní cítila predsa len trochu strachu a neistoty.“

Čítajte tiež: 

• Komplikácie v šestonedelí
• Som po pôrode
• Predčasne narodené deti

Rodičia klokankujú až niekoľko hodín denne

V pôrodniciach je situácia, čo sa týka klokankovania, rôzna. Spravidla však platí to, že vo väčšine nemocníc kontakt rodičov s nedonosenými bábätkami podporujú.

„U nás sa, samozrejme, o klokankovanie v rámci možností snažíme,“ hovorí vedúca lekárka intermediálnej starostlivosti o novorodencov v Ústave pre starostlivosť o matku a dieťa v Prahe Podolí. „V rámci oddelenia intenzívnej a resuscitačnej starostlivosti je čas klokankovania výrazne ovplyvnený aktuálnym stavom bábätka, väčšinou však rodičia klokankujú niekoľko hodín denne.“

Ako tvrdí lekárka význam má hoci len niekoľkominútový kontakt pokožky na pokožku. Platí však, že čím dlhšie, tým lepšie. Klokankovanie má pozitívny efekt na psychiku i fyzický stav dieťaťa. A často aj na rodičov, ktorí, ak sa im dieťa narodí výrazne predčasne, môžu trpieť pocitmi viny a depresiami.

„Metóda je dôležitá zo psychologických dôvodov – psychická podpora rodičov, možnosť naviazania a prehlbovanie väzby rodiča a dieťaťa. U klokankujúcich matiek sa lepšie rozvíja laktácia, dieťa je u rodičov obvykle pokojné, spokojné, cíti sa bezpečne, je menej stresované, čo vedie k stabilizácii jeho srdcovej akcie a k pokojnému dýchaniu,“ vysvetľuje MUDr. Petra Šaňáková. 

Rozvíja sa imunita

„Klokankovaný novorodenec je tiež odolnejší proti bolestivým podnetom, lepšie priberá na hmotnosti, lepšie spí. Pri klokankovaní dochádza aj k prirodzenému osídľovaniu kože a slizníc novorodenca „správnymi“ baktériami, ktoré naňho prechádzajú z tela matky, a zároveň sa zlepšuje imunita novorodenca a znižuje sa výskyt infekcií v priebehu hospitalizácie. To všetko má ďalej pozitívny vplyv na aktuálny celkový stav novorodenca i jeho následný dlhodobý neurologický vývoj.“

Mnohí rodičia majú sprvu strach na svoje, často ani nie kilové dieťatko siahnuť. Aj preto je veľmi dôležitá podpora a skúsenosť personálu v nemocnici.

Klokankovanie prebieha spravidla v sede hneď vedľa inkubátora, takže bábätko môže byť aj naďalej napojené na všetky nevyhnutné prístroje. Ak je matka hospitalizovaná aj spolu so svojím dieťatkom, môže ho takto brať do náručia, koľko sa len dá. A to je len dobre.

Klokankujú aj oteckovia

Ako sme už spomínali, klokankovanie má veľký význam aj pre deti narodené v termíne. Niektoré pôrodnice umožňujú klokankovanie oteckov, napríklad po cisárskom reze alebo po pôrode viacerých detí, keď matka na všetky sama nestačí.

Aj tu odpočívajú bábätká na nahej hrudi otca, z vonkajšej strany často ešte prikryté dekou alebo perinkou. „Mal som možnosť niekoľkokrát klokankovať svoje dve dcérky a musím povedať, že to pre mňa bol azda ešte silnejší emocionálny zážitok ako samotný pôrod,“ tvrdí tridsaťosemročný Peter. „Cítil som ich teplo, tlkot srdiečka i drobné prstíky. Držal som ich, takmer som nedýchal a len sa na ne díval – a ony na mňa. Na ten pohľad nikdy nezabudnem.“