Vyberieme meno slovenské alebo cudzie?

V minulosti sa do slovenčiny preberali najmä celé skupiny mien, napríklad mená kresťanské, neskôr už aj mená jednotlivé. Niektoré prenikli do slovenčiny hneď dvakrát, vždy z iného jazykového a kultúrneho prostredia, a teda sa stretávame s dvoma podobami toho istého pomenovania. Týka sa to napríklad mena Mikuláš odvodeného z gréckeho Nikolaos, ktoré sa objavilo aj v podobe Nikolas (ženská obdoba Nikola) prebraná z francúzštiny.

Pôvod mena – známka národnej hrdosti?

Zvoliť pre svoje dieťa meno cudzieho pôvodu môže niekto považovať za prejav malej národnej hrdosti. Avšak v tomto prípade by sme potom museli upustiť od všetkých mien, ktoré nemajú so starou slovenčinou nič spoločné. Museli by sme sa vzdať mien ako Ján (Jana), Katarína, Ondrej, Pavol, Martin (Martina), Anna alebo Mária. V slovenčine by nám teda veľa mien nezostalo, lebo asi len tridsať až tridsaťpäť percent všetkých používaných mien u nás tvoria mená slovanské. Na rozlíšenie piatich miliónov obyvateľov Slovenskej republiky by to rozhodne nestačilo.

Praktickosť i vkus

Pri výbere mena je dôležitá jeho spoločenská funkcia, meno by preto nemalo pôsobiť príliš nepatrične. Aj keď je možné zvoliť napríklad anglické meno James namiesto Jakub, je vhodnejšie prikloniť sa k slovenskej podobe, najmä ak bude dieťa žiť v slovenskom prostredí. Argumenty v prospech tejto voľby nie sú len praktické. Uplatňujú sa aj tie psychologické. Iná situácia nastáva v prípade, že jedna z verzií mena je už zastaraná. Potom sa rodičia častejšie prikláňajú k novej podobe. Ide napríklad o dvojice mien Simona – Šimona, Denisa – Diviška, Nikola – Mikuláška, Andrea – Ondrejka. Dobový vkus je však nevyspytateľný, preto sa o krátky čas môže zas viac objavovať napríklad práve Šimona alebo Ondrejka.

Na Slovensku po slovensky

V prípade mien, ktoré nemajú poslovenčenú podobu, musíme prihliadať na platné pravidlá slovenského jazyka. Ide najmä o skloňovanie a pravopis. Meno Žaneta je napríklad slovenskou podobou pôvodného Jeannette. Pri niektorých menách sa dodnes zachovala takzvaná pravopisná dubleta, ktorá sa vzťahuje najmä na dĺžku niektorých samohlások – Magdaléna a Magdalena, Regína a Regina, Kristina a Kristína alebo Isabela a Izabela. Ak ide o mená orientálne, ktoré volia prevažne rodičia pochádzajúci z mimoeurópskych kultúr, malo by sa meno svojou písanou podobou čo najviac priblížiť jeho výslovnosti (Omar, Achmed, Džamila, atď.).

Nápadnosť kontra obyčajnosť

Voľba cudzieho krstného mena je opodstatnená v okamihu, ak je rodinné priezvisko takisto cudzojazyčné. Slovanské meno by totiž mohlo pôsobiť vedľa mena Schwarz, Rosenbaum či Mariani nepatrične, ak nie smiešne. Naopak, v prípade priezviska, ktoré je nepopierateľne rýdzo slovenské – Kapusta, Bryndza, Malinová, je, samozrejme, vhodnejšie vybrať meno slovenské, ktoré nebude pôsobiť tak nápadne a nesúrodo.

Aby meno dieťaťa nebolo na výsmech

Treba mať neustále na pamäti, že meno spoločne s priezviskom by malo ladiť tak do dĺžky a pravopisu, ako aj do výslovnosti. Rodičia by sa preto nemali pokúšať priezvisko svojho potomka za každú cenu ozvláštňovať nezvyčajným krstným menom. Ľahko by sa totiž mohol stať terčom posmechu nielen svojich rovesníkov. Žiarivým príkladom podobného extrémneho žartu je Američanka Safety First (preložené do slovenčiny ¬– Bezpečnosť Predovšetkým). Takéto meno môže dieťaťu privodiť nemilé psychické problémy.

Snaha mať výnimočné dieťa s výnimočným menom by sa preto mala veľmi starostlivo zvážiť.