Desiaty až dvanásty mesiac života

Pohybový vývoj

V desiatom mesiaci sa už väčšina detí pohybuje za normálnych okolností v priestore sama, a to lezením po kolienkach, pričom sa aj samy posadia. Čoraz častejšie deti trénujú i vstávanie na nožičky. Môžeme tak byť svedkami neúnavného vstávania pri nábytku, aby sa dieťa po chvíľke zasa spustilo späť na kolienka, alebo na zadoček, či do sedu a vzápätí znova vstalo. Je to preň pohybová hra, ktorou si cvičí a zdokonaľuje nové zručnosti, napríklad vstávanie pri opore, prenášanie hmotnosti z nohy na nohu, ktorú trénuje prešľapovaním na mieste. Neskôr sa podarí urobiť krôčik do boku a druhú nožičku prisunúť. Nepotrvá to dlho a malí cvičenci začnú drobnými krôčikmi prechádzať okolo nábytku, aby sa vzápätí opatrne spustili späť na zem.

Hneď ako sa deti v týchto aktivitách dostatočne zdokonalia a nadobudnú väčšiu istotu vo vykonávaných pohyboch, začnú si podmienky svojho tréningu sťažovať samy. Pokúsia sa vstať bez toho, aby sa niečoho pridržiavali, balansovať chvíľku v stoji bez držania a urobiť prvé samostatné krôčiky. Niektorým deťom sa to podarí už v desiatom či jedenástom mesiaci, iným až po dovŕšení prvého roka života a ďalším o dáky ten mesiac neskôr. Deti by sme do chodenia rozhodne nemali nútiť, ani ich vodiť za vzpažené ručičky.

Koncom prvého roka života sú naše malé ratolesti čoraz pohyblivejšie, veľmi obratne sa dostanú kamkoľvek, hoci to môže byť rôznym spôsobom. Lákajú ich aj „výšky“, tak vyliezajú na kreslá a stoličky a rodičia musia dávať pozor, aby z nich nespadli a neublížili si. Je preto dobré, aby sa spolu s lezením nahor naučili aj zliezať nadol, najlepšie vzad ako rak.

Ani z pohľadu lekára nie je samostatná chôdza v období medzi desiatym až dvanástym mesiacom života meradlom správneho vývoja dieťaťa. Preto vôbec neprekáža, ak dieťa v tomto období bystro lezie a len opatrne trénuje krôčiky a postoj pri nábytku. Samostatná chôdza prichádza často neskôr a nie je znakom vývojového oneskorenia.

Vývoj pohybu ručičiek a prstov

Deti vo veku okolo deviateho mesiaca rady hádžu veci na zem, a to prudšími pohybmi celou pažou, akýmsi švihom. Táto činnosť pretrváva doteraz, postupne sa však zdokonaľuje tak, ako sa vyvíja úmyselné uvoľňovanie uchytenia a púšťania vecí z ručičky a ukladania ich na vopred určené miesto. Preto je teraz vhodné nabádať deti do podávania vecí napríklad do našej dlane. Zo začiatku môžeme pozorovať, ako dieťa priloží ručičku k našej ruke a znova ju stiahne späť bez toho, aby vec pustilo. Postupne však bude uchopenie uvoľňovať, až nakoniec žiadaný predmet predsa len skončí v našej dlani.

Väčšia šikovnosť prstíkov sa prejavuje nielen pri uvoľňovaní uchopenia, ale aj pri uchopení veľmi malých vecí. Opozícia palčeka proti ostatným prstom by mala byť koncom prvého roka života úplne zreteľná. Deťom sa už darí uchopiť napríklad omrvinky, ktoré nám spadnú pod stôl, a to takzvaným pinzetovým či klieštikovým uchopením. Znamená to, že ich uchopia len palčekom a ukazováčikom, čo pripomína uchopenie pinzetou či klieštikmi.

Rozumový vývoj

V tomto veku sa deti veľmi rady utvrdzujú v tom, že je ich vlastná činnosť príčinou nejakého ďalšieho diania, že má nejaký následok. Milujú napríklad stláčanie vypínača, ktorým rozsvecujú a zhasínajú svetlo, alebo otváranie a zatváranie zásuviek, či stláčanie gombíkov na rádiu, aby ho zapínali a vypínali. Pamätajú si, ktorá ich činnosť viedla k cieľu a neustále ju potom využívajú. Namiesto tých aktivít, ktoré žiaden cieľ nesplnili, hľadajú nové riešenia.

Deti v tomto veku ešte nevedia využívať svoju pamäť za každých okolností, pretože v nej nedochádza k potlačeniu podnetov, ktoré môžu pôsobiť rušivo, ako si ukážeme v nasledujúcej úlohe.

Ak schováme napríklad hračku pred zrakom dieťaťa pod jeden z dvoch rovnakých hrnčekov, je pravdepodobné, že si náš potomok miesto zapamätá a hľadá hračku pod správnym hrnčekom. Keď však situáciu sťažíme tým, že hračku schováme pod hrnček napríklad na ľavej strane a potom ju vzápätí pred dieťaťom schováme pod hrnček na pravej strane, väčšinou dôjde k chybnému hľadaniu hračky pod ľavým hrnčekom, čiže na tom mieste, kam sme ju schovali po prvýkrát. Deti v tomto období ešte nie sú schopné potlačiť spomienku na pôvodné miesto, kde bola hračka schovaná po prvýkrát. S pribúdajúcim vekom sa však budú pri hľadaní hračky mýliť čoraz menej, a to i s určitým časovým odstupom.

To, že deti dokonalejšie chápu trvalosť predmetov, konštantnosť tvarov a veľkostné či ďalšie vlastnosti, o čom sme sa už zmieňovali pri opise predchádzajúceho vekového obdobia, to im umožňuje predmety do určitej miery kategorizovať.

Kategorizácia je založená práve na vnímaní podobnosti rozdielov. Deti sú teraz napríklad schopné odlišovať živých jedincov, ktorí nejakým spôsobom reagujú, od neživých vecí, ktoré nevykazujú žiadne reakcie. Uvedomujú si, že niektoré objekty sú si podobné, že majú určité zhodné znaky. Na tomto základe si vytvárajú i prvé predstavy geometrických tvarov, najprv gule a kocky a následne aj kolieska a štvorca. Tieto kategorizácie a predstavy umožňujú pochopiť význam slovného označenia.

Vývoj reči

Detské bľabotanie je teraz na dennom poriadku. Repertoár vyslovených slabík sa s vekom dieťaťa neustále rozširuje. Deti tak zvládajú bľabotanie slabík, o ktorom sme sa už zmienili, napríklad “ta-ta“, ale i „ba-ba“, „de-de“, „ne-ne“, „pa-pa“, atď. Túžobne očakávané „ma-ma“ zvyčajne medzi prvými slabikami chýba, nakoniec sa však mamička predsa len dočká, hoci ešte nemusia mať vyslovené slabiky význam slova.

Vyslovovanie dvojslabík je veľmi dôležité a niektorí ho dokonca považujú za akýsi míľnik vo vývoji reči. Výslovnosť dvojslabiky je totiž veľkým výkonom, pretože vyžaduje nielen presné načasovanie zatvárania a otvárania pier s činnosťou hlasiviek a pohybom jazyka, ale aj pravidelné prerušovanie hlasu počas jedného výdychu.

Skutočné prvé slovíčka sa objavujú spravidla až koncom prvého roka života. I tu je však norma pomerne premenlivá, takže to môže byť aj skôr, aj neskôr. Prvými slovíčkami bývajú často jednoslabičné citoslovcia, ako napríklad „bum“, „bác“ alebo zvuky napodobňujúce veci či zvieratá, teda „tú“, „haf“, prípadne opakujúce sa každodenné domáce činnosti, napríklad „ham“. Pomenovanie najbližších osôb sa vyskytuje len zriedka.

Niekedy sa môžeme započúvať do toho, ako si náš potomok hovorí sám pre seba a vedie dlhé monológy. V takomto zhováraní využíva napodobenia nás dospelých, keď imituje melodickosť reči, a trénuje si tak základy používania hlasu. Môže sa pri tom objaviť i napodobenie mimiky či gestikulácie.

A ako je to s porozumením reči? Porozumieť reči je jednoduchšie a predchádza vlastnej aktívnej vrave. Dieťa najprv nerozumie jednotlivým slovám. Naučí sa skôr reagovať na jednoduché výzvy spojené s gestikuláciou, ktoré mu pochopenie reči uľahčia, najmä ak je to v radostnom citovom rozpoložení, napríklad pri rôznych domácich hrách.

Môžeme však vyskúšať opýtať sa našich malých ratolestí na osoby, ktoré sú im blízke, napríklad: „Kde je tata?“ alebo na veci, ktoré ich zaujímajú, napríklad: „Kde je svetielko?“ Ako sme už písali v predchádzajúcej kapitole, ak dieťa otázke porozumie, bude najskôr osobu či vec hľadať očami. Koncom prvého roka sa už môže objaviť aj ukazovanie na opýtaný objekt. S prvými slovkami totiž deti pri komunikácii začínajú používať aj rôzne gestá. Takýmito gestami nám niečo naznačujú alebo nám chcú niečo povedať. Niekedy začne dieťa najprv ukazovať a až potom používať slová. I to je však pre nás dôležitá informácia o tom, že dieťa už chápe, že na označenie vecí, osôb či dejov sa môžu používať rôzne symboly.

Sociálny a citový vývoj

Býva bežné, že nám chce dieťa urobiť niečím radosť, a tak napríklad robí naučené „kúsky“ preto, že nás chce pobaviť a potešiť. Odmenou mu je naša prejavená radosť, ktorá sa stala cieľom jeho hry.

Vďaka existujúcemu citovému vzťahu medzi rodičmi a deťmi teraz deti rozumejú zreteľne pochvale aj pokarhaniu. Ako píše profesor Zdeněk Matějček, teraz máme v rukách dva základné výchovné prostriedky, a to odmenu a trest, ktorých účinnosť je založená na citovom vzťahu. Je namieste zdôrazniť, že odmena má oveľa väčší výchovný účinok ako trest, a to najmä u najmenších detí. Odmenou nie je len mechanický pocit ľúbosti, ale i pochvala.

Deti už teraz chápu aj svoju vlastnú existenciu, svoju vlastnú bytosť. Umožňuje im to vnímanie vlastného tela, ktoré je trvalé, a vnímanie základných aktivít a pocitov, ktoré sú viazané na určité podnety.

Naše citové reakcie a náš spôsob správania ako ohlas na správanie dieťaťa by vždy mali byť v rovnakých situáciách rovnaké. Tak mu umožníme pochopiť, ktoré jeho správanie je pre nás únosné a ktoré už nie alebo kedy nám spôsobí radosť. Na základe nepretržitej spätnej väzby sa dieťa učí usmerňovať svoje správanie vôľou. Skúsenosti z prvého roka života bývajú základom, z ktorého sa vyvíjajú ďalšie vlastnosti dieťaťa, dôvera v seba a v okolitý svet a vzťahy k druhým ľuďom. Do určitej miery môžu byť korigované i neskôr.

Hra

V tomto období by sme sa s deťmi mali hrať najmä na zemi. Dieťa má tak jedinečnú šancu preskúmať na vlastnú päsť svoje bezprostredné okolie. Pri lezení musí navyše prekonať mnoho prekážok. Veľmi praktické sú v tomto ohľade obyčajné schody. Dieťa však musíte mať neustále pod dohľadom a byť mu poruke v prípade, že bude potrebovať vašu pomoc. V tomto veku majú deti rady aj lopty rôznych veľkostí, ale občas môže ich pozornosť upútať úplne iný predmet. Napríklad otcova papuča alebo metlička s lopatkou. Lopta je však tak či tak vhodná na posilňovanie ďalších pohybových zručností. S jej pomocou sa môže dieťatko ťahať do vstávania alebo do kľaku.

V tomto období začínajú deti samy chodiť. Prvé krôčiky sú neisté a často sa končia pádom. Preto skúšajte snahu dieťaťa chodiť povzbudzovať tým, že ho budete posielať od náručia do náručia. Do tejto hry však dieťa v žiadnom prípade nenúťte.
Dobrou pomôckou na rozvoj motoriky sú i hračky na kolieskach, ktoré by v tomto období nemali chýbať. Deti ich rady strkajú pred sebou, ťahajú za šnúrku alebo sa s nimi len tak prechádzajú.

Kým sa dieťa pustí do ďalších výprav po zemi, doprajte mu chvíľku odpočinku práve pri stole. Posaďte si ho do lona a hrajte sa s ním. Alternatívou vášmu lonu môže byť detská stolička, ale máloktoré dieťa v nej v tomto veku vydrží sedieť dlhší čas. Hrou pri stole dosiahnete to, že sa dieťa aspoň na chvíľu sústredí. U obzvlášť neposedných detí častejšie striedajte pohyb s pokojnejšími hrami.

Koordinácia pohybov ruky a detských prstíkov je opäť dokonalejšia, čomu zodpovedá i hra s malými predmetmi, ktorá predpokladá súhru paží a prstov.

Keď sa darí uchopenie malých predmetov končekmi prstov, pokúste sa dieťa naviesť k tomu, aby predmet premiestnilo do nádoby s menším hrdlom. Uvoľnenie uchopenia presne nad malým otvorom býva ešte problematické. Deti často napchajú do otvoru spolu s držaným predmetom i svoje prstíky, ktoré sa potom v úzkom priestore nedajú otvoriť, aby predmet pustili. Niektoré síce ruku do nádoby vložia, ale predmet ešte nie sú schopné pustiť. Neskôr môžete dať dieťaťu celú kopu kociek a vedierko, do ktorého bude kocky premiestňovať, aby ich potom zasa vysypalo a v tejto činnosti nepretržite pokračovalo.

Takto dochádza k rozvoju nielen jemnej pohybovej zručnosti rúk a prstov pod kontrolou zraku, ale zároveň sa precvičuje aj pozornosť a vytrvalosť dieťaťa. Ak máte dojem, že vaše dieťa tieto úlohy už dávno zvládlo, skúste ho primäť k tomu, aby postavilo z kociek napríklad komín. Najprv mu však predveďte, ako by malo postupovať. Podobným a o niečo ľahším variantom je zasúvanie téglikov rôznej veľkosti do seba. Dieťa rieši úlohu spravidla metódou pokus – omyl, ale opäť ste tu vy, aby ste mu pomohli so správnym riešením. Môžete sa pokúsiť aj o hru s pastelkami. Načmárajte na papier akýkoľvek ornament a nechajte dieťa, aby váš pohyb rukou napodobnilo.