A jsme štyria

Tak poďme pekne od začiatku. V stredu v noci mi začala odchádzať hlienová zátka. Všimla som si viac priesvitného akoby gélu keď som sa po cikaní utierala. To trvalo este celý deň a na ďalšiu noc mala tá hmota už ružovú farbu od krvi. Začala som tušiť že sa pôrod začína blížiť a naznačovalo tak tomu aj tvrdnutie bruška. Ráno prišla ku mne kamoška s malou a keď som jej povedala čo sa deje, tak sa usmiala a povedala ,,no ty už dneska pôjdeš“. Ja som sa len zasmiala lebo som si to nechcela nijako pripustiť. Ani nie, že nechcela, ale skôr som mala z toho stres.

Keď odišla išla som navariť obed a dala som prať. Zatiaľ čo sa obed varil a práčka prala som ešte upratovala a keď som sa naobedovala na chvíľku som zaspala v obývačke pri telke. Keď som vstala myslím že som sa išla ešte vycikať a ako som si ľahla naspäť v tom mi vyšplechla plodová voda. Veľmi som sa zľakla, toto som teda vôbec nečakala! Hneď som zakričala na muža na plné ústa ,,laaaaaaaskaaaaa vodaaaaa“ a on zbehol po schodoch ku mne tak že bral všetky schody naraz. Už vedel že ideme na to.

Začala som sa motať po dome, voda mi tiekla a tiekla a ja som zrazu vôbec nevedela čo mám robiť. Takže si hovorím dobre, kľud, predýchať, sprcha, tašky a ideš. Medzitým ako som si dala sprchu moj muž so svokrom naložili tašky do auta a nervózne pobehovali hore dole. Narýchlo som ešte hodila do auta kozmetiku a šup na príjem.

V nemocnici

Na príjme asi o tretej poobede ma zobrali na vyšetrenia, na pásy. Voda stále tiekla, až som sa čudovala že kde sa jej toľko berie. Otvorená son bola iba na pol centimetra a už som začínala cítiť silnejšie tvrdnutie bruška. Stále to však nebolelo. Prezliekla som sa do košele, zavolala som muža a spolu sme išli na poschodie kde sú operačné sály. Tam sme sa ale bohužiaľ museli rozlúčiť, pretože doktorka povedala že rodiť sa bude najskôr za päť hodín, nakoľko som nebola nalačno. Tak sme sa obidvaja vystrašene na seba pozreli a pobozkali a ja som sa na ukľudnenie ešte nadýchla jeho vône.

Uložili ma na predoperačnú a zároveň aj pooperačnú izbu a napojili na znovu na pásy. Bolesti stále ešte neprichádzali, len sem tam ako keď sú vetry. Čakala som že každú chvíľku prídu veľké bolesti, lebo ked som počula tie výkriky žien z vedľajšej miestnosti, znelo to ako z najhoršieho hororu. Veľmi mi ich bolo ľúto. Onedlho prišla sestrička že mi dá cievku do mechúra a pôjdeme na sálu.

Čoooo??!! To fakt už ideme?? To už bolo štvrť na osem večer. Rýchlo som napísala mužovi nech dobehne, aspoň aby odfotil detičky na chodbe keď ich budú prevážať na novorodenecké oddelenie. On bol po celý čas aj so psychickou podporou – s tatinom a s kamošom – u mojej maminy a tam čakal na to kedy ho zavolám. Mňa medzitým už odnášali na sálu, kde ma čakala anestéziologička. Začala som sa celá totálne triasť a nešlo to vôbec ovládať. Sestričky sa ma pýtali či mi je zima, ale to nebolo tým. To mi hrali nervičky. Anestéziologička, inak veľmi milá mladá baba asi v mojom veku, mi musela dať do chrbtice lokálnu anestéziu. Najprv mi maličkou injekciou umrtvila kúsok chrbta, kde mi potom strčila medzi stavce oveľa väčšiu ihlu. Vôbec to nebolelo, len som cítila že mi to tam strká. Potom sa mi od krížov smerom k prstom na nohách rozlialo obrovské teplo a sestričky ma uložili a priviazali na stôl.

Čítajte tiež:

• Pôrod z pohľadu dieťaťa alebo Ako dieťa vníma svoje narodenie
• Zotavenie po pôrode cisárskym rezom
• Podpora ranej väzby po pôrode cisárskym rezom

Sú tu!

Bola som veľmi vystrašená, stále som sa triasla a pozerala sa na mladučkú anestéziologičku, ktorá ma ukľudňovala a hladkala ma po hlave. Naozaj mi to pomáhalo. Zrazu mi povedala že aby som sa pozrela doprava, že uvidím dievčatko. Ani neviem ako to tak rýchlo dokázali ale keď som otočila hlavou naozaj ju už niesli na rukách a začala už aj plakať. To bolo asi päť minút po tom, ako som dostala injekciu. Hneď mi vyhŕkli slzy, bola taká malinká. Ani nie dve minútky po nej začal kričať chlapček. Umyli ich, obliekli, zabalili a priniesli mi ich k ústam.

Zatiaľ čo ma zašívali som mohla pobozkať a ovoňať svoje krásne dve bábätká. Potom ich odniesli na novorodenecké a na chodbe ich este stihol môj muž odfotiť. Mňa preniesli na pooperačku a tam som bola dvanásť hodín. Bol to dlhý čas, ale dalo sa to zvládnuť keď som myslela na svoje malé detičky. Sú naozaj malinké, chlapček vážil len 1990 gramov a dievčatko 2110 gramov a merajú 44 centimetrov. Chrústiky moje.

Prvý krát mi ich priniesli ešte na pooperačku, ale to len na chvíľočku. Dievčatko sme skúsili prisať k bradavke, ale moc sa nechytala a chlapčeka sme ani neskúšali. Sestrička povedala že sú ešte malinký a že nevadí keď ešte neťahajú, veď postupne sa k tomu dopracujeme. Potom na oddelenie šestonedelia mi ich nosili každé štyri hodiny. To už chlapček začal sem tam ťahať, velikú radosť som z toho mala. Dievčatko sa stále ešte moc nechytá, ale dokrmujú ich umelým mliekom, tak aspoň že nie sú hladné. 24 hodín od operácie som musela začať chodiť, ale je to stále ešte veľká bolesť. Necítim ju len vtedy keď mám pri sebe detičky, to je lepšie ako všetky tie koktejly čo tu dostávam do žíl.