Ako sa ocko stal bohom alebo Krátky proces s čertmi

Zastávam názor, že deti sa nemajú strašiť. Takže k nám mal Mikuláš, anjel a čert dvere zatvorené až dovtedy, kým dcéra sama povedala, že chce, aby prišli. So synčekom som to plánovala urobiť rovnako, ale vďaka susedovi a aj skvelému hereckému výkonu nášho otecka, inak režiséra a herca miestneho ochotníckeho spolku, sa mi to nejak vymklo z rúk.

Zdroj: archiv redakce

Vo veži sú čerti

Blížil sa december a dobrý pán sused nám prišiel opraviť netesniaci kohútik. Vari pod vplyvom prichádzajúcich sviatkov začal nášmu päťročnému synovi rozprávať, ako vo vodárenskej veži – ktorá je kúsok od nášho domu a vidíme na ňu z kuchynského okna – bývajú dvaja čerti.
Práve teraz sa prebudili, a keď bude hnevať, prídu si poňho, strčia ho do vreca a… tu som stihla suseda v jeho rozprávaní zastaviť.

Inak výrečný Samko sa s otvorenými ústami nezmohol na slovo. Je nutné poznamenať, že tá veža je pre takýto príbeh ako stvorená. Pod strechou má veľké čierne otvory a steny okolo nich sú také špinavé, že vyzerajú ako začmudené. Proste akoby z tých dier vylietal rozpálený čert. Zvlášť večer vodáreň pôsobí strašidelným dojmom.

… a lietajú z nich chlpy

O niekoľko dní sme šli s naším chlpáčom Kubom okolo vodárne na pravidelnú prechádzku. Zmrákalo sa, Samko sa ma pevne držal, pozeral sa hore na vežu a pýtal sa, či tam čerti naozaj bývajú. Povedala som mu, že nie, že pán sused si to vymyslel. Ale nevyzeral, že mi verí. A cez víkend, keď sme sa opäť prechádzali v lesíku okolo tej tajuplnej stavby, zahliadli sme v tráve chumáčiky čiernosivých psích chlpov. Vojto sa preľakol, lebo bol presvedčený, že sú to chlpy čertov, a zďaleka ich obišiel. Odvtedy sme so psíkom vyrážali radšej na opačnú stranu, k rieke.

Nadobudla som dojem, že moja zásada nestrašiť deti rohatými chlpáčmi je opodstatnená. Na druhej strane je pravda, že od tej rozprávky náš synček takmer nehneval. Ako by aj mohol, keď čertiská mali naňho výhľad…

Ako to bolo na Mikuláša

Pančuchy boli zavesené na okne, Samko očakával darčeky. Sedel ticho ako pena a s obavami počúval, či niekto nezabúcha na bránu. Nikto nezabúchal… ale potom prišiel domov ocko. Začernená tvár a ruky, sotva lapal po dychu.

„Samko, predstav si, keď som šiel domov, tak pri bráne boli dvaja veľkí chlpatí čerti a vraj chcú k nám. A ja na to, že ich nepustím. Tak sme sa začali biť a ja som ich premohol. Nebolo to ľahké, ale predsa ich nenechám, aby si ťa odniesli!“ Samko sa pozeral na svojho ocka zbožným pohľadom. „Môj ocko vyhral nad čertmi!“ hovoril si určite v duchu. „A, oci, porozprávaj mi znovu, ako to bolo,“ povedal už nahlas a ocko musel niekoľkokrát za večer a ešte pred spaním rozprávať, ako zdolal dvoch veľkých chlpatých čertov. A musel to rozprávať ešte niekoľkokrát aj ďalší a ďalší deň… až do obdobia, keď sme zdobili vianočný stromček a Samka zamestnalo čakanie na Ježiška a jeho darčeky.

Asi o rok som sa Samka spýtala, či si pamätá, ako mu sused rozprával o čertoch vo veži. Odpovedal mi: „Ale ocko ich potom premohol, však?“