Ako som sa stala dulou

Všetky moje pôrody mali jedno spoločné. Sú a zostanú tými najúžasnejšími dňami môjho života (čo som pred tými prvými, bohužiaľ, nevedela – inak by som si to lepšie vychutnala). Zaujímavá pre mňa je aj postupná premena vo vzťahu k samotnému pôrodu.

Prvýkrát som bola vydesená a pripadala som si ako chytené zviera. Keď ma manžel v pôrodnici opustil, zostala som na prípravovni úplne sama a celú ma naplnil strach a pocit úplnej opustenosti. Vtedy nie príliš vľúdny personál to ešte umocňoval a ja som sa vo svojich predstavách uchýlila k svojej bývalej spolužiačke – medičke, v duchu som s ňou komunikovala a predstavovala som si, ako by mi jej prítomnosť a psychická podpora dodali odvahu. Dlhé hodiny prežité osamote sa tak stali najhoršou spomienkou na môj prvý pôrod, a preto som sa rozhodla, že podobnú situáciu už nabudúce nechcem zažiť.

Pretože vtedy nebolo možné, aby mala žena pri pôrode sprievod blízkej osoby, pri druhom pôrode som sa rozhodla vydržať s partnerom doma čo najdlhšie. A tak sa podarilo, že som prišla do nemocnice asi necelú hodinu pred narodením syna. Celý ten čas, keď si bábätko razí cestu na svet, sne tak prežili spolu pri bežných činnostiach v pokoji domova.

Pred tretím pôrodom som prosila, aby mohol byť manžel so mnou, ale nikde nám nevyšli v ústrety. Opäť som sa ocitla sama na sále, ale bola tam aj pani upratovačka – staršia žena a trochu so mnou komunikovala, dokonca mi podala vlhkú plienku, aby som si utrela tvár. Potom na moju žiadosť otvorila okno a ja som jej za tú náhodnú prítomnosť bola veľmi vďačná. Poskytla mi obyčajnú ľudskú prítomnosť a vari aj trochu pochopenia pre moju nie úplne ľahkú situáciu. To vedomie mi pomáhalo.

Štvrtý pôrod bol náš akýsi slávnostný koncert, manžel bol na sále so mnou, držal ma za ruku a bol to pre neho významný zážitok. Povedala by som, že to, že sám privítal syna na svet a držal ho v náručí ako prvý, ovplyvnilo jeho vzťah k poslednému dieťaťu a má preň aj viac pochopenia a trpezlivosti, než to bolo u starších synov. Vďaka jeho prítomnosti máme aj fotografie a video z pôrodnej sály, takže sa môžem k tomuto úžasnému zážitku vracať a pripomenúť si detaily, na ktoré by som časom isto zabudla. Aj napriek tomu, že som nebola osamotená a manžel všetko prežíval so mnou, uvedomujem si, že najväčší pocit bezpečia a istoty som čerpala z prítomnosti skúsenej ženy – pôrodnej asistentky. Najradšej by som ju mala celú pre seba, čo však nebolo vtedy možne, pretože sa starala aj o ďalšie rodičky.

Až potom som sa dočítala o dulách – ženách, ktoré majú vlastnú skúsenosť s pôrodom a poskytujú rodiacim mamičkám podporu a oporu a svojou prítomnosťou tak pomáhajú hladkému a prirodzenému priebehu pôrodného procesu. Táto myšlienka ma natoľko oslovila, že som sa rozhodla takúto podporu poskytovať budúcim mamičkám aj ja a pri tejto práci využiť všetky svoje znalosti a skúsenosti vlastné i získané štúdiom literatúry. Proces zrodenia novej bytosti je taký zázrak, ktorý si zaslúži, aby bol prežitý slávnostne a nie ako utrpenie v osamotení. A práve pomáhať napĺňať tieto myšlienky je poslaním duly.

Kedysi ženy rodili obklopené svojimi najbližšími – ženami, ktorým mohli dôverovať, a tak celý tento akt bol akousi oslavou ľudskosti. Moderné pôrodníctvo však pôrod odrezalo od rodiny, ľudskosť nahradilo dokonalými inštrumentmi a medicínskymi postupmi a v snahe zachraňovať si mnoho komplikácií samo vytvára.

Dula sa tak stáva momentom, vnášajúcim stratenú chápajúcu a povzbudivú ľudskosť do tohto procesu, ktorý ostáva v inštitúcii nemocnice. Byť dulou je skutočným poslaním pre tie ženy, ktoré majú k pôrodu hlbokú úctu a chápu ho v jeho prirodzenosti ako úžasný a posilňujúci zážitok. Majú potrebu starať sa a cez svoju empatiu sú vnútorne vťahované do situácie. Svoj pokoj a pohodu poskytujú aj rodiacej mamičke. Najlepšie to vyjadruje motto: „Čím viac chvály a povzbudenia sa dostane rodičke, tým viac lásky a trpezlivosti bude mať ona pre svoje novorodeniatko.“