Ako som sa stala pôrodnou babicou

To mi umožnilo porovnávať rôznu úroveň starostlivosti a prístupu personálu voči rodičkám v časovom rozmedzí šestnástich rokov, v štyroch rôznych pôrodných sálach a na politickom pozadí neskorého socializmu a neskôr porevolučnej doby.

Zviera chytené do pasce

Všetky moje pôrody mali jednu spoločnú črtu. Sú a navždy zostanú tými najúžasnejšími dňami môjho života. To som, bohužiaľ, pred tými prvými nevedela, inak by som si ich lepšie vychutnala. Zaujímavá je pre mňa aj postupná premena vo vzťahu k pôrodu samotnému. Prvýkrát som bola vystrašená a cítila som sa ako zviera chytené do pasce.

Prvý pôrod

Keď ma manžel v pôrodnici opustil, zostala som v takzvanej prípravovni úplne sama, prepadnutá strachom a pocitom úplnej opustenosti. Vtedy nie príliš vľúdny personál celkovú ponurú atmosféru ešte umocňoval a ja som sa vo svojich predstavách uchýlila k bývalej spolužiačke – medičke, v duchu som s ňou komunikovala a predstavovala som si, ako by mi jej prítomnosť a psychická podpora dodali odvahu. Dlhé hodiny prežité v osamelosti sa tak stali najhoršou spomienkou na môj prvý pôrod, a preto som sa rozhodla, že podobnú situáciu už nabudúce zažívať nechcem.

Manžela mi pri pôrode nedovolili

Keďže vtedy nebolo možné, aby ženu pri pôrode sprevádzala blízka osoba, pri druhom pôrode som sa rozhodla vydržať s partnerom doma čo najdlhšie. A tak sa stalo, že som prišla do pôrodnice asi necelú hodinu pred narodením syna. Celý ten čas, keď si bábätko razilo cestu na svet, sme tak prežili spolu pri bežných činnostiach v pokoji domova.

Pomohla mi upratovačka

Pred tretím pôrodom som prosila, aby mohol byť manžel so mnou, ale nikde nám nevyšli v ústrety. Opäť som sa ocitla sama v sále, ale bola tam aj pani upratovačka – staršia žena, ktorá so mnou komunikovala. Podala mi dokonca vlhkú plienku, aby som si otrela tvár, potom na moju žiadosť otvorila okno a ja som jej za tú jej náhodnú prítomnosť bola veľmi, veľmi vďačná. Poskytla mi obyčajnú ľudskú účasť a vari aj trochu pochopenia pre moju nie úplne najľahšiu situáciu, a to vedomie mi skutočne pomáhalo.

Pôrod ako slávnosť

Štvrtý pôrod bol už náš slávnostný koncert radosti z príchodu benjamínka. Manžel bol v sále so mnou, držal ma za ruku a bol to pre neho nezabudnuteľný zážitok. Skoro by som povedala, že to, že sám privítal syna na svete a držal ho v náručí ako prvý, ovplyvnilo jeho vzťah k poslednému dieťaťu a má preň viac pochopenia a trpezlivosti, ako mal pre starších synov. Vďaka jeho prítomnosti máme aj fotografie a video z pôrodnej sály, takže sa môžeme k tomuto úžasnému zážitku vracať a pripomínať si aj také detaily, na ktoré by som časom určite zabudla. Napriek tomu, že som nebola osamelá a manžel všetko prežíval so mnou, uvedomujem si, že najväčší pocit bezpečia a istoty som čerpala z prítomnosti skúsenej ženy, ktorá si plnila úlohu pôrodnej asistentky. Najradšej by som ju mala celú len sama pre seba, čo vtedy nebolo možné, pretože sa musela starať aj o ďalšie rodičky.

Poslanie pôrodnej babice

Až potom som sa dočítala o babiciach, teda o ženách, ktoré majú vlastnú skúsenosť s pôrodom a poskytujú rodiacim mamičkám podporu i oporu, čím pomáhajú hladkému a prirodzenému priebehu pôrodu. Táto myšlienka ma natoľko oslovila, že som sa rozhodla takúto podporu sama poskytovať a využívať pri tejto práci všetky svoje znalosti a skúsenosti. Nielen tie vlastné, ale aj tie, ktoré som získala štúdiom literatúry.

Zrodenie novej bytosti je zázrak, ktorý si zaslúži, aby bol prežitý ako slávnosť, nie ako utrpenie v osamelosti. Aplikovanie tejto myšlienky do praxe a šírenie vedomia ženskej spolupatričnosti je poslaním babice. V dávnejších dobách boli rodiace ženy obklopené svojimi najbližšími, teda ženami, ktorým mohli dôverovať, čím sa celý tento akt stal aj akousi oslavou ľudskosti. Moderné pôrodníctvo však odrezalo pôrod od rodiny, ľudskosť nahradilo dokonalými inštrumentmi a medicínskymi postupmi a v obrovskej snahe zachraňovať si samo vytvára celý rad komplikácií. Babica predstavuje ten moment, ktorý vnáša onú stratenú chápajúcu a povzbudivú ľudskosť do procesu prebiehajúceho v inštitúcii pôrodnice.

Byť babicou je skutočným poslaním tých žien, ktoré majú k pôrodu hlbokú úctu a chápu ho v jeho prirodzenosti ako úžasný a posilňujúci zážitok. Majú potrebu starať sa o druhých a prostredníctvom svojej empatie sú vnútorne vťahované do situácie. Svoj pokoj a pohodu tak poskytujú aj rodiacej žene. Najlepšie to vyjadruje motto: „Čím viac chvály a povzbudenia sa dostane rodičke, tým viac lásky a trpezlivosti bude ona mať pre svoje novorodeniatko.“