Ako som si užila svoj prvý výlet s dieťatkom? 10. príbeh

Príbehy vybrala redakcia a postupne vám ich budeme predstavovať na našej hlavnej stránke.

10. príbeh od Marie Kováčovej:

„Nemôžem tomu uveriť! Aká je len krásna… drobučká…a pritom taká silná!“, dookola mi víria hlavou myšlienky. Dívam sa na náš dvojmesačný poklad zvierajúci svojou pästičkou môj prst a cítim nekonečnú lásku k tomuto malému stvoreniu. Manžel vo vedľajšej miestnosti ukončuje podozrivo dlhý telefonát a so slovami: „Mám novinu!“ vkročí do spálne. „Môj brat sa bude ženiť! Predstav si to! O 3 mesiace teda vyrážame na svadbu! Hmm, môj malý brácho… kto by to povedal!“

Nechcem mu kaziť ilúzie pripomienkou, že jeho „malý brácho“ už má pomaly tridsať a že s priateľkou sú spolu už 5 rokov. Namiesto toho v duchu horúčkovite počítam – áno, naša dcérka bude mať na ich svadbe len 5 mesiacov a švagor býva od nás 3 hodiny cesty autom…

Čas plynie akosi prirýchlo, svadobné prípravy v celej rodine vrcholia a mňa čoraz viac chytá stres spojený s cestovnou horúčkou. Dokonca som si napísala aj zoznam vecí, ktoré si nesmiem zabudnúť (pochopiteľne, tento zoznam denne aktualizujem a dopĺňam, až to začína vyzerať, že sa k švagrovi chceme nasťahovať minimálne na mesiac).

Pre dcérku mám pripravené slávnostné minišatôčky, plienky, krémiky, mastičky, núdzové lieky, vlhčené utierky, podbradníky, náhradné oblečenie, fľašky, deku, topánočky, cumlík, hračky, kočík a ešte milión „životne dôležitých“ drobností. Nepodcenili sme ani bezpečnosť a kúpili sme úplne novú autosedačku – predsa len, prvá dlhšia cesta s dieťatkom je veľká udalosť, a najmä- do tzv. „vajíčka“ už je naša princezná priveľká. Vybrali sme model, ktorý sa dá polohovať, takže si v ňom bude môcť aj pospinkať (čo je moje zbožné prianie- máme totiž hyperaktívne a nespavé dieťa ).

Priznávam- pár nocí pred dňom „D“ už nemôžem poriadne spávať, stále mám strach, aby som niečo nepodcenila. Čo keď sa dcérke takú dlhú cestu nebude páčiť v autosedačke? Ako vydrží svadobný obrad? Nebude zneistená z toľkých nových ľudí, zvukov, hluku? Podarí sa mi ju upokojiť natoľko, aby sa pekne najedla a zaspala?

V deň odchodu nervózne pobehujem po byte a narýchlo dobaľujem posledné veci. Auto máme naložené do prasknutia. Ešte letmá kontrola môjho upraveného zovňajšku v zrkadle a môžeme vyraziť.

Som spokojná, zdá sa, že mám všetko pod kontrolou. Po hodinke jazdy ma však tieto pocity akosi opúšťajú. Žalúdok mám ako na vode a tvár mi aj napriek slávnostnému make-upu zvláštne bledne, ba priam zelenie… Správne tuším, čo je vo veci. Pri toľkom strese som úplne zabudla užiť kinedril, čo je môj verný „spolucestujúci“. Jasne ho vidím, ako zostal položený v kuchyni na stole.

Áno, tak som sa zamestnávala myšlienkami na dcérku a na to, aby som jej zbalila všetky potrebné veci, až som nestihla myslieť na seba… Zvyšok cesty som strávila s hlavou vystrčenou z okna (čo si pochopiteľne odniesol môj slávnostný účes :)), rátajúc každý kilometer do cieľa.

A naša dcérka? Spokojne si odfukovala v autosedačke! A tak to bolo aj počas celej svadobnej hostiny!

www.femibion.sk

Vyhlásenie súťaže tu.

Viac o súťaži tu

Vaša redakcia Baby-web.sk