Ako vymýšľať rozprávky

„Ani tá najlepšia kniha nikdy nenahradí príbeh, ktorý pre dieťa vymyslíte sami,“ tvrdí psychoterapeutka Laure de Cazenove, autorka knihy Vymýšľame príbehy pre deti. Zastáva názor, že prostredníctvom príbehov ušitých dieťaťu na mieru sa dospelý dostane bližšie k svojmu malému poslucháčovi. Prostredníctvom historky mu môže všeličo dôležité oznámiť, navodiť intímnu chvíľku harmónie. Najprv je však potrebné pripraviť si terén.

Rozprávame celým telom

Pokojné prostredie a vzájomná blízkosť sú vhodnou scénou pre rozprávanie. Sadneme si k dieťaťu na posteľ alebo sa spolu posadíme na pohovku tak, aby na nás dieťa dobre videlo, aby sme mohli nadviazať očný kontakt. Rozprávame celým telom, mimikou aj gestami sprevádzame príbeh, vyjadrujeme emócie. Malé deti to osloví viac než slová, napokon, význam niektorých z nich možno ani nepoznajú.

Ani dlho, ani krátko

Neexistuje predpísaný čas ani dĺžka rozprávania. U malých detí (dva až tri roky) začíname krátkymi príbehmi. Páčia sa im totiž jednoduché veci, napríklad o prasiatku, ktoré sa šlo kúpať, alebo o včielke, ktorá nechcela chodiť do škôlky. Ďalej sa už nechajte viesť dieťaťom, pozorujte, ako reaguje. Ak začne byť nepokojné, je to známka toho, že ho už rozprávanie nudí a príbeh treba posunúť ďalej, prípadne nechať na scénu vstúpiť novú postavu. A tiež začať premýšľať o tom, ako rozprávanie ukončiť.

Ako zostaviť dobrý príbeh

Osou príbehu je problém (hrdinovi sa stratila mamička) a jeho riešenie (ako sa mu ju podarilo nájsť). Rozprávanie je rozdelené do troch etáp:

1. Úvod, v ktorom sa predstavia hrdinovia a kontext. Najpodstatnejší je výber hrdinov príbehu. Môžu to byť zvieratká, ľudia, predmety, nadpozemské bytosti, fantázii sa medze nekladú. Bizarnosť totiž deťom nenaháňa strach, naopak, sú schopné prijímať tieto veci lepšie než my dospelí. Niektorí hrdinovia, ktorých si deti obľúbia, môžu dokonca prechádzať aj do iných rozprávaní, iní čoskoro zmiznú. Je vhodné orámovať rozprávanie časovo aj miestne, no žiadny dlhý opis, úplne postačí: „Bol raz jeden veľký dom uprostred lesa.“ Potom už môžeme pokračovať.

2. Problém, ktorý sa bude riešiť. Je to hybná sila celého príbehu. Hrdina zachráni princeznú, ale zlý kráľ ho nechá chytiť svojimi škaredými pomocníkmi, ktorí ho uväznia v jaskyni. Našťastie má hrdina vo vrecku kúzelný kamienok, ktorý pohladká a privolá pomoc. Už sú skoro z lesa von, keď sa objaví strašný drak… Nebojte sa reťaziť komplikácie, ktoré sa hrdinom stavajú do cesty. Môžete tým rozprávanie natiahnuť, na ako dlho potrebujete. Deti navyše zaujíma riešenie problémov. Hľadajú v tom návod, ako sa v skutočnom živote dostať z náročných situácií (napríklad, keď niečo rozbijú, stratia sa atď.). Na rozdiel od života tu dostávajú riešenia rýchle a v kocke.

1. Rozuzlenie. Koniec rozprávania znamená koniec dobrodružstva hrdinov. Dobrý kráľ sa vráti a potrestá toho zlého. Loď so zradcom zmizne v šírom mori… Ak už strácate fantáziu, stačí malá pomôcka: „Zazvonil budík, hrdina sa zobudil a uvedomil si, že sa mu všetko snívalo.“ Nič to, že je to trochu kŕčovité. Pre dieťa je dôležité, aby malo rozprávanie jasný koniec.

Je nutný happy end?

Môžu byť oba konce. Všetko dobre dopadne, hrdina je na tom lepšie než na začiatku príbehu. Druhá možnosť je zlý koniec, pretože aj ten patrí k životu. Napokon, ak sa dieťa niečím trápi, tak takto vidí, že v trápení nie je samo, že sa to deje aj iným, a to naň môže mať pozitívny vplyv.

Čo keď mi chýba inšpirácia?

Nič sa nedeje, môžete si pomôcť rôznymi „barličkami“.

Pretransformujte známe rozprávky

Pri improvizácii sa oplatí držať pri zemi, aby sme sa nezamotali do vlastného príbehu. Inšpirujme sa tým, čo poznáme, teda tradičnými rozprávkami. Úplne najjednoduchšie je vymyslieť im iný koniec. Rovnako môžeme rozprávky spestriť. Napríklad necháme sedem trpaslíkov bývať u troch malých prasiatok. Môžeme tiež zasiahnuť do deja známej rozprávky. Červená čiapočka sa rozhodne, že nepôjde k babičke. Snehulienka nezje otrávené jablko atď.

Vymyslite si magické predmety 

Stačí sa rozhliadnuť, vybrať nejaký bežný predmet, prisúdiť mu čarovné vlastnosti, opísať ich a na nich postaviť príbeh. Môžu to byť topánky, ktoré nechajú človeka vyrásť, čarovný klobúk atď.

Zhotovte si kúzelnú škatuľku

Vložte do nej najrôznejšie predmety: kamienok, kľúč, obálku, kúsok látky, sponku, koráliky. Jeden z nich vytiahnite a začnite o ňom rozprávať príbeh: „Tento kvietkovaný kúsok látky pochádza zo šiat jednej chudobnej dievčinky, ktorú jej strýko vyhnal do lesa…“ Tiež môžete  dieťa zapojiť do rozprávania: „Túto obálku som našla pri dome, niekto ju tam nechal. Čo si myslíš, komu je určená? Čo je v nej? Prečítame si to?“

Odrazte sa od nejakej nečakanej situácie

„Jedného dňa sa Simon zobudil a mal dve úplne maličké ručičky a dve obrovské nohy…“

Hrajte sa so slovíčkami 

Rozprávač aj poslucháč si vymyslia jedno slovo a najprv si ho nechajú pre seba. Dieťa potom povie to svoje ako prvé, napríklad ryba, a vy potom dodáte svoje, napríklad pyžamo. Tieto dve také vzdialené slová zmobilizujú mozog, vyvolajú v ňom rôzne asociácie, z ktorých sa dá poskladať originálny príbeh.