Aký ste otec?

Napokon, pre mamy to platí rovnako – Cheryl Benardová a Edit Schlafferová vo svojej knihe Matky robia mužov píšu: „Matka – robí všetko zle, príliš veľa alebo príliš málo miluje, je príliš silná alebo príliš slabá.“
Poďme sa humorne pozrieť na to, akí oteckovia sú k dispozícii:

Večne mladý pracant

Tento otcovský prototyp patrí takmer ku klasickým mestským exemplárom. Má dobré pracovné miesto, veľmi slušné finančné zázemie a krásnu ženu. Aj deti má pekné a rád sa nimi chváli, no v skutočnosti na ne nemá dosť času. Väčšinu dňa trávi v práci, a keď príde domov, chce mať „svoj pokoj“, pretože on už väčšinu činnosti vykonal (rozumne, teda zarobil peniaze).
Ak však takýto otec má čas a priestor na hru, dokáže si to užiť a deti ho väčšinou bezvýhradne milujú. Vnútri je totiž aj on dieťaťom, takže sa dokáže prispôsobiť fantázii a želaniam svojich potomkov.

Večne namosúrený otec

Večne namosúrený otec mal možno kedysi blízko k tomu, aby sa stal večne mladým pracantom, ale niečo mu na ceste životom dáko nevyšlo. Prácu nemá zlú, ale mohlo by to byť lepšie. Ani financie nie sú úplne na zahodenie, ale rozhodne si s nimi nemôže veľmi vyskakovať. A manželka? Tak – každý sa niekedy poháda…
Otec namosúrenec je večne nespokojný, zachmúrený až zamračený, cíti sa trochu ukrivdený a mierne naštvaný. Keď má dobrý deň, dokáže byť milý, ale oveľa častejšie si svoju nespokojnosť vylieva na deťoch. Tak ako mu nie je nič dosť dobré okolo neho, vrátane jeho vlastnej osoby, vidí kopu chýb aj na svojich deťoch a neváha ich kritizovať.
A pritom sa stačí aspoň na chvíľku vrátiť do detských rokov… Skúste to, pretože inak budú vaše deti rovnako mrzuté, pesimistické, negativistické a uzavreté do seba.

Milujúci demokrat

Takíto oteckovia často vychovajú pomerne sebavedomé a šťastné bytosti. Nie je im zaťažko byť otcom, na svoj údel sa nesťažujú a tráviť čas s deťmi pre nich nie je nutné zlo. Neprekáža im dieťa prebaliť, vykúpať, zaviesť do škôlky, hrať sa s ním.
Vo výchove sú demokratickí, čo znamená, že si na jednej strane nenechávajú skákať po hlave a dôsledne stanovujú hranice, no na druhej strane dieťa zahŕňajú láskou a priazňou. Deti sa im za takto bezpečne vymedzené a definované prostredie odmieňajú tým, že bývajú nezávislé, kamarátske k vrstovníkom a nemávajú s rodičmi problémy. Sú väčšinou spokojné a úspešné.
Existujú však dva zákerné varianty, do ktorých môže milujúci a demokraticky zmýšľajúci otec skĺznuť. Tým prvým je prílišná zhovievavosť, čo v podstate znamená neschopnosť nastaviť a udržať vo výchove pevné hranice.
Druhým variantom je prílišná hyperprotektivita, teda nadmerná snaha dieťa chrániť a starať sa oň aj vo chvíľach, keď to už nepotrebuje alebo keď je to priam obmedzujúce. Hranice sú príliš pevné a nedá sa v nich slobodne nadýchnuť.

Skutoční chlapi dokážu vyjadriť nehu.

Otec tyran

V tomto prípade nemyslím skutočného tyrana, ktorý deťom akýmkoľvek spôsobom ubližuje, pretože to už je kategória mimo normy a nemá s otcovstvom nič spoločné. Mám na mysli otca autoritatívneho, ktorý si všetko vynucuje cez príkazy a zákazy.
Aj to sú otcovia, ktorí sa pomocou dieťaťa potrebujú prezentovať na verejnosti, takže na malého tvorčeka bezohľadne nakladajú všetky svoje ambície.
Je asi zbytočné dodávať, že je to najlepšia cesta, ako svojim deťom zničiť život. Je úplne naivné a hlúpe domnievať sa, že tvrdým prístupom možno vychovať tvrdých chlapov. Tyran z nich urobí skôr zakomplexovaných a vnútorne neistých chlapíkov. Stará pravda hovorí, že skutočného chlapa spoznáte podľa toho, že dokáže vyjadriť nehu.

Otec, ako má byť

Pýtate sa, aký je to otec? Taký môže byť každý z nás. Je to každý, kto o sebe premýšľa, je rád otcom a má rád svoju ženu a deti. A, samozrejme, robí chyby!
Niekedy od nich chce málo, občas zas príliš. Niekedy nemá na deti vôbec čas a niekedy na ne nemá ani náladu, ani silu. Svoje chyby zámerne neopakuje a premýšľa o nich.
To, čo dieťa skutočne poškodzuje, sú často sa opakujúce krivdy, malé nespravodlivosti a drobné ubližovanie.
Otec, ako má byť, nechce ubližovať, aj keď sa mu to občas podarí. Takýto otec vie, že byť otcom nie je vôbec jednoduché, ale neustále sa o to snaží, pretože mu to za to stojí. Možno preto, že mu kedysi jeho vlastný otec povedal, že Pánboh mu to všetko raz vráti na deťoch. A ono to už prišlo.

Istý Augustín už vo štvrtom storočí povedal: „Ponechaj mi dieťa do päť rokov, a bude mi patriť navždy!“ Pre rozvoj osobnosti dieťaťa je prvých niekoľko rokov života skutočne dôležitých. Neznamená to však, že v neskoršom veku prestáva byť otcovská rola dôležitá. Keď privedieme na svet dieťa, ostávame rodičmi navždy.