Alkohol – generačná kliatba. Zachráni vás dieťa?

Sárino detstvo

Sára rozhodne nemala jednoduché detstvo. Vedľa svojej opitej matky prebdela mnoho bezsenných nocí, ničená pocitmi neistoty a beznádeje. „Bála som sa, čo bude… Chodila som do školy nevyspatá… Mama stále plakala, nechcela sa dať utíšiť. Ja zaspávam a mama začína plakať, hystericky. A teraz ja nemôžem spať, sedím s ňou v tej izbe a utišujem ju a ona mi zakaždým len odvrkne. Ja som vždy bola ľútostivá, nechcela som, aby sa mama trápila a ona bola potom aj tak škaredá. A ja som neverila tomu, čo sa stalo… Neznášala som, keď bola opitá, agresívna. Prekážalo mi pozerať sa, ako sa ničí. Bolo mi jej ľúto.“

Takéto nepriaznivé prostredie sa nutne muselo negatívne odraziť aj na Sárinom vývoji. Podľa psychológov platí, že ak rodičia alebo iné významné osoby požívajú alkohol či iné legálne, či nelegálne drogy, idú deťom zlým príkladom. Zapracuje tu prirodzená ľudská tendencia k napodobňovaniu, sklon ísť v stopách svojich predkov. Nie všetky deti závislých rodičov však tejto tendencii nutne podľahnú. Ich spoločenským znakom sú tieto zvláštnosti:

• Nie sú si isté tým, aké správanie je normálne.

• Majú ťažkosti pri doťahovaní úloh dokonca.

• Klamú v situáciách, kedy by bolo ľahšie povedať pravdu.

• Posudzujú samy seba bez zľutovania.

• Majú problém baviť sa.

• Berú samy seba príliš vážne.

• Majú problém s dôvernými vzťahmi.

• Neprimerane reagujú na zmeny, ktoré nedokážu ovplyvniť.

• Neustále hľadajú a vyžadujú pochvalu.

• Obvykle cítia, že sú iné ako ostatní ľudia.

• Buď sú mimoriadne zodpovedné, alebo mimoriadne nezodpovedné.

• Sú extrémne lojálne.

• Sú impulzívne.

Sárine vzťahy

Sára mala snahu osamostatniť sa, vyučila sa za kaderníčku a vzápätí sa vydala. Ibaže vzťah nebol ani zďaleka ideálny. Z manžela sa vykľul alkoholik a násilník. Rozhodla sa, že si zaobstará dieťa. To malo zachrániť manžela aj ich vzťah. Nestalo sa. Sára totiž po prvýkrát sama siahla po alkohole.

Potom vystriedala ešte veľa partnerov, ani v jednom vzťahu však nebola rovnocennou partnerkou a necítila naplnenie, šťastie. Vo vzťahoch s mužmi bola závislá, strácala svoju tvár.

Zo psychologického hľadiska je pomerne logické, že ženy závislé od alkoholu majú i vo vzťahoch s ľuďmi tendenciu vytvárať im tak dobre známu situáciu závislosti. Či už tendenciu k takémuto druhu vzťahov mali ešte pred vypuknutím závislosti, alebo nie, výsledok je rovnaký. Tieto ženy nefigurujú vo vzťahoch ako autonómne subjekty s určitým ohraničením, ony sa vo vzťahoch takpovediac rozplývajú. Strácajú v nich svoju totožnosť. Už to nie sú ony. Sú to iba čiesi dcéry, čiesi matky, čiesi milenky, čiesi manželky. Necítia sa kompletne naplnené, k prežitiu potrebujú niekoho ďalšieho. Používajú ľudí okolo seba podobne ako drogy. Ich vzťahy nie sú založené na dospelom princípe JA – TY (subjekt – subjekt). Rovnako ako nerešpektujú hranice samých seba a svoje potreby, tak nerešpektujú ani svoje protiklady. Robia si z ľudí objekty svojej starostlivosti či svojich frustrácií a zlosti. Sú prirodzene priťahované ľuďmi, ktorí ich vzorce správania podporujú. Parazitujú na nich, hoci v dobrej viere, že pre tých druhých robia len to najlepšie.

Sárino materstvo

Keď sa stala matkou, cítila sa nepripravená, nedospelá. Úporne niesla svoj „údel“, teda fakt, že je slobodná a pila. „Tých problémov bolo veľmi veľa, bola som na to sama. Potom som sa i ľutovala.“

Hoci svoju dcéru nepochybne veľmi milovala, potrebovala z času na čas uniknúť. Utrhnúť si kus slobody v ruchu veľkomesta, zažiť ešte trochu bezstarostnosti, o ktorú v detstve tak skoro prišla. „Keď nastali problémy, odchádzala som z domu na záťah, bolo to tak raz za mesiac. Vracala som sa s pocitom, že som urobila niečo, čo sa nemá, cítila som sa ponížená a pila som.“

Sára si napriek tomu stále nahovárala, že je všetko v poriadku. Nepripúšťala si vážnosť situácie. Celý mesiac bývala „mamou s veľkým M“. To pre ňu znamenalo mať „navarené, upratané, vyprané“. Pred dcérou nebývala opitá, skôr si ju zabúdala vyzdvihnúť zo škôlky alebo ju tam odviesť.

„Byť matkou závislou od alkoholu nemusí automaticky znamenať, že sa nestaráte o svoje dieťa, zanedbávate ho alebo ho dokonca týrate. Niekedy je to tak, ale u väčšiny žien, s ktorými som hovorila, to bolo skôr naopak. Až príliš sa na svoje väčšinou už dávno dospelé deti fixovali. Ich vzťah bol taký osobný, že ani jedna strana nemohla slobodne dýchať. Deti mali ťažkosti osamostatniť sa a neprirodzene dlho ostávali so svojimi matkami v jednej domácnosti. Úlohy detí a matky sa vzájomne prekrývali. Je zaujímavé, že ak boli v rodine dvaja súrodenci, jeden z nich bol matke oporou a posilou, robil „matke matku“, kým druhý predstavoval skôr problémy a konflikty, prípadne mal dokonca sám problémy s návykovými látkami,“ hodnotí na základe vlastného výskumu vzťah ženy alkoholičky k svojim deťom Zuzana Skálová.

Liečba

Sárine závislosti si všimlo i jej okolie, oznámili ju na polícii. Následne jej odobrali dcéru a zverili ju do starostlivosti Sárinho otca. Sára sa rozhodla, že získa dcérku späť. Podstúpila preto liečbu. Návštevy dcéry ju veľmi motivovali. „Ja som pripravovala veci do školy, strúhala som jej pastelky a ceruzky, potom som jej to všetko vložila do tašky a veľmi ma to bavilo, mala to všetko také „načačkané“. A urobila som jej do školy i krásny účes s prvými sponkami, pretože ona má teraz krátke vlásky. Tak som jej na hlave urobila takú fantáziu, myslím, že sa jej to páčilo, bola spokojná. Správala sa ku mne veľmi milo.“

Sára prekonala vďaka liečbe veľké zmeny, zmierila sa s úlohou slobodnej matky, už sa toľko neľutovala, k dcére sa začala takisto správať inak. „Predtým som kričala, bola som nervózna, nevyspatá. Teraz mi brnkne na nervy, nadurdí sa, ale ja si to už tak nepripúšťam k telu. Beriem si to iba z polovice. Alebo zvrtnem reč na niečo iné.“

Perspektívy Sárinej dcéry

Dcéra bola zodpovedný typ. V snahe pomáhať matke si osvojila starostlivosť o domácnosť, opatrovala i Sáru. Neskôr ju podporovala tak v liečbe, ako aj v abstinencii. Hoci má problémy so vzťahmi, aj ona je slobodná matka, alkoholu však zatiaľ neprepadla.

Sára je jej pri výchove vnučky oporou. Hovorí: „Svoju hlavnú úlohu vidím v jej strážení, hoci sa mi to niekedy nehodí alebo sa mi nechce. Postrážiť dieťa, aby si mohla oddýchnuť, nielen zabezpečovať veci pre dieťa. Aby sa mohla aj uliať, zájsť do solária, porozprávať sa, jednoducho môže čokoľvek. Aby tak nejako „vypustila paru“ a aby mala takú tú ženskú dôstojnosť, niečo také. Aby sa fakt necítila ako zahnaná do kúta, pretože má malé dieťa… Aby nebola zavretá len s tými plienkami.“

Dcéra vďaka strastiplnej ceste dvoch generácií žien pochopila, čo je to byť dobrou matkou. „Matka je naozaj dobrou matkou. Nie je prehnane starostlivá, takže nie je nervózna. Rýchlo zistí, kedy Petrovi niečo je, kedy mu niečo sedí alebo nesedí a dokáže to normálne vyriešiť, bez paniky. „Ježiš, to je malé dieťa, nesiahajte mi naň.“ Je to dôležitá súčasť jej života, ale vôbec nie jediná. Uvažuje o práci… Takáto si myslím, že má byť dobrá mama. Že má svoj život, a pritom sa dobre a kvalitne postará o dieťa a má ho rada.“