Andrea 1. týždeň po pôrode: Narodenie Super(wo)manky Lucinky

Poslala ma na CTG, kde vyskočili riadne kontrakcie, ibaže nie tie bolestivé ako pri pôrode, ale cítila som len klasické tvrdnutie bruška. Spravila mi sono, či je Lucka v poriadku, a pozrela krček. Neprekvapilo ma, že je stále otvorený na 3 cm. Opýtala som sa na epidurálku, keďže som o ňu mala záujem. Vraj načo mi je, že budem mať rýchly pôrod. Tak jej vravím, že nechcem rýchly, ale bezbolestný. 😀 Povedala, že počkáme, ako sa to bude vyvíjať. Z gynekológie ma presťahovala rovno do pôrodnice.

Keďže ma v tom boku stále pichalo a bolelo to aj na dotyk, dali mi nejakú injekciu, ktorá to mala utlmiť. Našťastie zabrala a mne sa uľavilo. Už sa len čakalo, čo to spraví so začínajúcim pôrodom. Buď to rozbehne, alebo zastaví. Ibaže sa neudialo nič.

Doktorka odišla a nechala ma v rukách pôrodnej asistentky Evky Koreňovej. Tá ma umiestnila na pôrodnú sálu, kde som čakala. Keďže som sa nudila, odbehla som si do izby po mobily aj po tablet, aby som zabíjala vlečúci sa čas. S Evkou sme povtipkovali, odpovedala mi na moje otázky, bola veľmi milá a ja som v nej cítila veľkú oporu. Večer o desiatej mi mala zopakovať CTG, tak som ďalej čakala. O 21.47 som zacítila prvú kontrakciu, o 21.50 ďalšiu a o 21.53 ďalšiu.

To už do dverí vchádzala Evka natočiť záznam. Povedala som jej, že už začínam cítiť kontrakcie každé tri minúty. Zapla záznam a začala chystať veci na pôrod. Opýtala som sa opäť na epidurálku. Vraj či som to spomínala doktorke, a keď som povedala, že áno, tak sa len usmiala, že nikto jej nekázal zobrať mi krv, aby sa spravili vyšetrenia. Opýtala som sa, koľko také vyšetrenie trvá. Vraj hodinu…V tej chvíli som sa s epidurálkou rozlúčila. 😀 Vedela som, že by mi ju nestihli dať, pretože pri Tomáškovi som pri trojminútových intervaloch kontrakcií do hodiny porodila. 😀 V hlave som prepla na núdzový režim, ktorým som sa preorientovala na to, že to zvládnem aj bez nej. Psychika je pri pôrode veľmi dôležitá a vystresovaním by sa mohlo iba všetko skomplikovať.

Kontrakcie veľmi rýchlo naberali na intenzite a ja som ich už dosť nahlas predýchavala. Evka išla skontrolovať krček, či mi ešte stihnú spraviť klystír. Keď mi o 22.08 povedala, že som otvorená na 8-9 cm, nechcela som tomu veriť. Veď to bola len pol hodina od začatia bolestí a už toľko? Potešilo ma to a snažila som sa pomedzi kontrakcie konverzovať, aby som tak nevnímala bolesť.

Keďže som potrebovala prejsť na pôrodný stôl, ľahla som si najskôr na bok a bolesť sa zdvojnásobila. To už som mala teda naozaj dosť. CTG záznam už nedokázal ani zaznamenať také kontrakcie, pretože siahali nad úroveň 130. Odpojila ma zo záznamu a prešla som na stôl. Ľahla som si a začalo ma napínať na vracanie. Dala mi do ruky takú kovovú misu, ak by som náhodou vracala, ale nestalo sa tak. Miesto toho som ju stláčala v rukách a mala som pocit, že ju pokrivím. 😀 Asistentka navrhla prasknutie plodových obalov, keďže sa tak samo neudialo a brzdilo to v prebiehajúcom pôrode. Upozornila ma, že kontrakcie sa zosilnia. To som si však nevedela ani predstaviť. Tak ich praskla a čakala som na kontrakciu.

Prečítajte si tiež:

• Bonding – láska na prvý dotyk
• Epidurálka – áno či nie?
• Kúpanie novorodenca pri pôrode: Áno či nie?

Prvá rovnaká ako predošlé. No tá druhá… To už som mala potrebu kričať. Pri Tomáškovi som bola potichu, no teraz sa to nedalo. Evka zavolala doktorku a povedala, že ešte dve-tri také kontrakcie a budem môcť tlačiť. Nevedela som si predstaviť už ani jednu takú kontrakciu a ona, že dve-tri? Fuuuuu. 😀 Bolesť po kontrakcii sa už nekončila, iba sa mierne znižovala, ale ja som mala pocit, že trvá v kuse.

Doktorka pribehla raz-dva a ja som začala cítiť tlaky na konečník a bolesť v krížoch. Ani toto som pri Tomáškovi necítila. Doktorka povedala, že môžem tlačiť, tak som sa nadýchla a tlačilaaaaaa… Začala som lapať po dychu, no vraj mám ešte tlačiť, kým kontrakcia trvá, tak som znovu tlačila a vtedy som dole zacítila hlavičku. Ako som prestala tlačiť, cítila som, ako mi tam hlavička ostala akosi zakliesnená. Strašný pocit, akoby ma malo v tej chvíli roztrhnúť. Vtedy doktorka povedala: „A ona chcela epidurálku a pozrite, ako to rýchlo ide!“ „Ja ju ešte stále chceeeeeeem!!!“ zakričala som a sálou sa ozval smiech všetkých sestričiek. Nadýchla som sa a tlačila, čo mi sily stačili.

V tej chvíli smiech vystriedal plač. Ten nádherný plač novonarodeného bábätka, plač mojej malej Lucky. Na ten okamih nezabudnem. Bolo presne 22:55. „Je to dievčatko.“ Oznámila mi mladá sestrička, s ktorou som ešte v tej menej bolestivej fáze pôrodu vtipkovala, či náhodou niečo nedorástlo od posledného ultrazvuku. Hneď som ju poprosila, aby mi podala mobil, že si ju chcem odfotiť. Keď zbadala moju výbavu – dva mobily a jeden tablet, tak sa zasmiala, že ktorý mi má podať. : -) Jeden som zobrala a nastavila fotenie. Sestrička veľmi ochotne zobrala mobil a Lucku odfotila.

Položili mi ju na hrudník a prikryli plachtou. „Aká je maličká…“ povedala som a doktorka len dodala, že jej sa ani nezdá, že by bola maličká. Po chvíli ju zobrali odvážiť a odmerať a keď mi povedali, že váži 3 670 g a meria 51 cm, ostala som prekvapená. „Syn vám mal skoro o kilo menej a vám sa zdá maličká?“ zasmiala sa doktorka. Vôbec mi to tak nepripadalo a pritom bol naozaj rozdiel presne 900 gramov.

Lucku zobrali preč a mňa čakalo šitie. Spýtala som sa, či ma nastrihli, a vraj nie, ale že ma Lucka mierne natrhla. Rodila sa totiž v polohe letiaceho Supermana, s vystretou rukou rovno pred hlavičkou. Doteraz ju má otlačenú medzi obočím a mierne sploštený noštek. Možno preto som mala problém hlavičku vytlačiť.

Šitie som síce cítila, ale nebolo to nič strašné. Pár kozmetických štichov je len slabým odvarom tých posledných kontrakcií.

Po pár minútach mi opäť doniesli Lucku na prvé dojčenie. Trošku mala problém sa prisať, ale nakoniec sa vďaka sestričke podarilo. V sále som ostala ešte asi dve hodiny a potom som sa presunula do izby. Prišla po mňa opäť Evka a tá keď videla, akým tempom som sa vybrala, len za mnou zakričala: „Bežíte ako srna, ani nestíham za vami. Akoby ste ani nerodili. Kiežby boli všetky rodičky ako vy!“ „Keby všetky mali taký pôrod ako ja, možno by aj ony tak utekali.“ 🙂

Porodila som v podstate za hodinu. Tie prvé nebolestivé kontrakcie nerátam, pretože také som mala aj pri Tomáškovi celé dva mesiace a tak dlho som ho naozaj nerodila. : -)

Lucinka po 1. týždni

Dnes má Lucka presne jeden týždeň. Už štvrtý deň sme doma a pomaly si zvykáme. Najhoršie je, že ja aj Tomáško sme chorí. Mne sa ešte v pôrodnici zhoršila nádcha a dostala som aj rúško, aby sa náhodou Lucka nenakazila.

S Tomáškom šiel Paľo k doktorke a tá bez váhania predpísala antibiotiká, vraj nemôže riskovať, že ju nakazí. Máme ho čo najviac od Lucky izolovať, to sa však v malom byte nedá. Zvlášť, keď on je z Lucky úplne bez seba, keby mohol, nosil by ju v kuse na rukách, hladkal a mojkal. V tomto je úplne úžasný a mne trhá srdce, keď mu to musím zakazovať. Bojím sa, že ho to pre to o chvíľu prejde a začne žiarliť.

No nemám na výber. Dnes sa dokonca aj Lucke objavil soplík a ja sa začínam neuveriteľne báť.

Okrem toho sa trápime aj pri dojčení. Lucka mi ešte v pôrodnici dohrýzla bradavky do krvi a každé jedno prisatie je pre mňa obrovským utrpením. Zrejme budem musieť kontaktovať laktačnú poradkyňu, pretože tú bolesť už dlho nevydržím.

Na záver sa chcem poďakovať pani doktorke Krekáčovej, pôrodnej asistentke Koreňovej ale aj ostatným členom lekárskeho tímu NsP v Liptovskom Mikuláši, ktorý asistoval pri mojom pôrode, za perfektný ľudský aj profesionálny prístup počas pôrodu. Rovnako veľká vďaka patrí aj sestričkám novorodeneckého oddelenia, kde sa o nás ukážkovo starali.