Andrea 13. týždeň po pôrode: Detské hlášky

Nie som na to zvyknutá. Vždy som mala dosť husté vlasy a doteraz som sa s takýmto vypadávaním stretla len raz – tri mesiace po prvom pôrode. Bolo to strašné. Keď začali padať, myslela som, že to po pár dňoch či týždňoch prejde, lenže ono to trvalo takmer rok! Prvé mesiace boli najhoršie a mala som pocit, že som prišla o polovicu môjho hára. Bola som nešťastná a trvalo dlho kým znovu dorástli nové a mohla som sa opäť pýšiť hustým copom. Ktovie, či aj teraz to bude rovnaké. Ale teraz aspoň viem, čo ma čaká, a že to nie je trvalé.

Pomaly začínam upravovať jedálniček aby som sa zbavila posledných piatich kíl čo mi po pôrode ostali a samozrejme začínam aj cvičiť (hovorím si to už mesiac a stále som sa k tomu akosi nedokopala :-D). Začnem zľahka Zumbou a neskôr pridám aj posilňovanie, aby sa mi kus postava vytvarovala. Tentokrát mi ostalo podstatne väčšie brucho ako po prvom pôrode a hlavnou príčinou bude zrejme diastáza brušných svalov. Počas tohto tehotenstva som mala bruško naozaj obrovské a zanechalo stopy až doteraz. Ale správnym cvičením sa to dá ako tak upraviť. Mnohé ženy si dávajú robiť plastiku, ale ja nad niečím takým zatiaľ ani neuvažujem. Jediná plastika, ktorú by som si dala spraviť, by bola plastika pŕs. Hlavne teraz, keď už nedojčím a mne na hrudi neostalo v podstate nič. Ten kúsok ovisnutej kože sa nedá nazvať prsiami. Ibaže to by som musela vyhrať v športke, aby som si niečo také mohla dovoliť. Takže neostáva nič iné, ako sa zmieriť s tým aké sú.

Tieto posledné dni prázdnin som sa rozhodla porobiť trochu poriadky v skriniach. Všetko triedim a balím do škatúľ. Úplne najmenšie vecičky som sa rozhodla darovať novorodeneckému oddeleniu v Liptovskom Mikuláši. Verím, že sa im zídu. Keď budem mať najbližšie cestu do Mikuláša, pôjdem ich zaniesť. Väčšie vecičky skúsim popredávať za symbolickú cenu, aby sa mi aspoň čo to vrátilo. Potrebujem totiž nakúpiť veci pre Tomáška na zimu a v súčasnej dobe to nie je lacný špás.

Aj preto som mala v pláne opatrovať toho chlapčeka. Ibaže z toho zišlo, pretože s ním bude jeho babka. Na jednej strane ma to zamrzelo, ale na druhej strane budem viac času venovať Lucinke. Často mi príde ľúto, že sa jej nemôžem venovať toľko ako som sa venovala Tomáškovi, tak jej to teraz vynahradím.

Na Babywebe nájdete:

• Vieme hovoriť s vlastným dieťaťom?
• Čo dokáže rozprávka alebo aj draky nás učia hovoriť
• Problémy s pleťou a vypadaním vlasov po pôrode

Aj tak je v porovnaní s Tomáškom omnoho šikovnejšia. Nahlas sa smeje už viac ako dva týždne, drží hračky a dáva si ich do úst, keď je na brušku, dvíha sa už na celé ruky a otáča sa v smere hodinových ručičiek, dokonca dvíha aj ritku, ale to len trošička. Konečne začala aj kecať, ale nie také klasické „aggggggggggg“ ale jej obľúbená slabika je „haaaaaaaaaa“. Ale v tomto je v porovnaní s Tomáškom pozadu. On sa trojmesačný rozprával aj s kolotočom. : -) Išlo mu to naozaj lepšie ako Lucinke. On je aj teraz dosť ukecaný a niekedy z jeho hlášok padám do kolien. : -)

Tak napríklad keď sme boli naposledy u rodičov, prechádzal sa po záhrade s mojou mamkou až natrafili na malú hnedú kôpku, ktorú po sebe nechal ich pes Sajmon, a pýta sa jej: „Skaká (starká), čo to je?“

Starká duchaprítomne hovorí: „To je kakajco“.

Tomáško: „Nieeee, neklam maaa! Veď to je ho.no!!! 😀

Keď to povedal – okrem toho s tým jeho detským prízvukom, starká vybuchla smiechom. : -) A takéto situácie máme takmer na dennom poriadku. Často sa nasmejem na jeho skloňovaní, alebo na tom, že o sebe stále rozpráva v ženskom rode. A ani sa nenazdám a budem sa smiať na Lucinkiných skolomeninác. : -) Beží čas beží…

Andrea