Andrea 4. týždeň po pôrode: Z anjelika diablik

Najhoršie sú večery. To dokáže plakať v kuse tri, niekedy štyri hodiny. Nepomáha nič. Ani nosenie na rukách, ani cumlík, ani dojčenie. Všetko ju utíši tak na pár minút a znovu iba plače. Niekedy už neviem, čo s ňou mám robiť, pretože ten plač je pre mňa niečo ako psychický teror. Sú chvíle, keď ho dokážem ignorovať, ale keď plač neutícha, nedá sa to počúvať a ja by som v tej chvíli chcela byť hluchá. Opäť len môžem vyvrátiť mýtus, že druhé dieťa je za odmenu. Vedela som, že u nás to tak nebude.:-D Ja som od prírody nervák a ani Paľo nie je najpokojnejší typ, tak po kom by boli naše deti dobručké? 😀 Teraz to však neberiem tak tragicky, ako to bolo pri Tomáškovi, pretože viem, že aj toto je len určité obdobie a raz to prejde. Možno o mesiac, možno o tri…:-D Už aby to bolo… 😀 Ale nie, nechcem aby ten čas tak rýchlo utekal. Ďalšie bábätko neplánujem, tak si chcem toto obdobie vychutnať čo najviac, samozrejme so všetkým, čo k tomu patrí. Ale ozaj je to niekedy vyčerpávajúce.

Tomáško bol v škôlke posledný týždeň a ja som sa snažila vychutnať si dlhé prechádzky, aj keď počasie mi to dosť komplikovalo. S Tomáškom sa dve hodiny pomedzi bytovky krútiť nebudem môcť, pretože by sa asi unudil. Stále síce neviem ako tu budem riešiť, keďže Lucka spí v kočíku len keď sa hýbe a Tomáško zasa chce aby som sa s ním hrala na ihrisku a pomáhala mu štverať sa po preliezkach. Škoda, že moji rodičia aj svokrovci bývajú tak ďaleko a nemôžu aspoň občas pribehnúť a postrážiť jedno z detí. Ale keďže už Tomáško nebude chodiť do škôlky, môžem s ním aj s Luckou ísť na pár dní k mojim rodičom. Bývajú v dome a tak budem mať s Tomáškom o polovicu menej roboty, pretože na dvore sa vybehá dosť. Išla by som tam aj na dlhšie, ale s Luckou ma čaká sono kl´bikov u ortopéda, a neskôr poradňa, s Tomáškom musím ísť na kontrolu k očnej a na preventívnu prehliadku k zubárovi. Tam dokonca musím ísť aj ja – odlomilo sa mi z jednej stoličky. – 🙁 Teda nie z tej na ktorej obedujem, 😀 ale z môjho zubu. Snáď nedopadne tak ako ten, čo mi trhali keď som zistila, že som tehotná… Ale u mňa teda platí, že každé dieťa stojí matku jeden zub…

Ako som už spomínala, počasie tu na Liptove sa teda k tomu letnému ani len náhodou nepribližuje. Silný a studený severák ma sprevádzal takmer na každom kroku. Hlavne pre vietor som často mala dilemu, čo Lucke obliecť. Mne je na pocit vonku zima, ale na ňu v kočíku nefúka, v tieni je podstatne chladnejšie ako na slniečku a ja nikdy neviem odhadnúť, ako je asi v kočíku a či sa nepotí, alebo, naopak, či ju netrasie od zimy. Prvé mesiace si dieťa nedokáže udržať teplotu, a tak je dosť dôležité správne ho obliecť. Mne to však robí ešte väčší problém ako pri Tomáškovi. Ten sa narodil v decembri, uprostred pravej liptovskej zimy, keď sa teplota pohybovala okolo -15 stupňov, a tak platilo, že mu musím obliecť všetko, čo sa na neho zmestí. Z fusaku mu tak zvykol trčať len nos. 😀 Preto dúfam, že počasie sa konečne umúdri, vonku sa oteplí a my konečne využijeme aj oblečenie s krátkymi rukávmi. : -)

Na Babywebe nájdete:

• Bábätko stále plače
• Záchvaty plaču u novorodenca
• Ako správne obliekať bábätko

A aby som nezabudla, pomedzi ten ustavičný plač sa občas Lucka konečne začala usmievať. Väčšinou len v doobedňajších hodinách, keď ju netrápia koliky, je napapaná a vyspinkaná. Stačí sa je trošku prihovárať a ona sa mi odvďačí krásnym úsmevom. : -) Je to ako balzam na dušu. Ten nevinný bezzubý úsmev… vtedy je taká krásna, že by som ju zjedla. Úsmevov bude čoraz viac a ja sa už na to obdobie veľmi teším. Je to úplne iné, keď s vami dieťa začína komunikovať aj inak ako plačom. : -)
Andrea