Ani vaše dieťa nechce spávať samo?

Niektoré deti nechcú spávať osamote v izbičke a stále hľadajú dôvody, ako spať s rodičmi. Mnohé deti zostávajú až do školského veku, resp. desiatich rokov  v posteli u rodičov. Prečo sa to deje a ako deťom pomôcť zvládnuť strach zo spánku osamote?

Kde sa berie detský strach spať osamote?

Strach, ktorý nemá reálne odôvodnenie a deti ho nedokážu racionálne vysvetliť. Pred spaním pociťujú úzkosť, stresuje ich to a chcú od rodičov, aby zaspávali s nimi. Mnohým rodičom to už však postupne začína prekážať, pretože chcú mať svoje súkromie.

Niektorí rodičia konajú radikálne a len čo deti nastúpia do školy, tak ich dajú spať do vlastnej izby. Sú však aj takí rodičia, ktorí nedokážu deťom povedať  nie a stále im povoľujú, aby pri nich spali.  Zväčša preto, aby neublížili ich citom, tak zotrvávajú s nimi v jednej spálni, resp. posteli.

Problém so spánkom je veľmi bežný u detí a je jedno, aké sú staré. Boja sa strašidiel, duchov, tmy ako takej, niečoho zlého, nebezpečného, čo sa môže v noci vyskytnúť. Logicky hľadajú útechu u rodičov, starých rodičov, ak s nimi žijú v jednej domácnosti.

Rodičia sa snažia vysvetľovať, objasňovať, že je všetko v poriadku, no diskusie o tom, že nič zlé  sa nedeje a všetko je v poriadku, nepomáhajú. Dieťa sa riadi len pudmi a niečo v jeho hlavičke mu napovedá, že sa môže niečo zlé stať, keď zaspí, preto nechce spať osamote.

Všetko pravdepodobne pramení z minulosti, keď deti spávali s rodičmi v jednej izbe, lebo sa tradične žilo v jednom dome, resp. v jednej izbe, ktorá bola vykurovaná.  Odtiaľ asi podvedome deti chcú stále byť pri rodičoch. Ich podvedomie stále pracuje týmto spôsobom.

Stres a predstavivosť vyvoláva pocit úzkosti a strachu, ktorý môže vyústiť až do depresií. Keď dieťa vyrastie a zbaví sa hrozných predstáv vo svojej hlavičke, tak automaticky začne spávať samo vo svojej izbe. Žiada si to iba čas a trpezlivosť.

Deťom treba veľmi dôrazne vysvetliť, že spánok osamote patrí k životu a tomu, že rastú, a je správne postaviť sa strachu zodpovedne.

Čítajte tiež:

• Bábätko stále plače
• Strach z neznámych neznamená fóbiu
• Citové prilipnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra

Ako teda viesť dieťa k tomu, aby bolo schopné časom spávať samo?

Odkedy už by malo spať dieťa samo vo vlastnej izbe? Presný vek sa nedá určiť. Je potrebné, aby rodičia našli správny moment, keď vycítia, že dieťa je schopné osamostatnenia. Toto je dilema mnohých rodičov. Pre rodiča je spánok bez dieťaťa komfortnejší a rovnako aj pre dieťa, len deti to niekedy nechcú pochopiť.

Keď dieťaťu pripravíme pútavú detskú izbičku a povieme mu, aké výhody má spanie vo vlastnej izbe, bude to preň jednoduchšie, ako keď ho len bez vysvetlenia  uložíme spať do vlastnej izby. Pokiaľ sa už raz rodič rozhodne, že je dieťa pripravené na to, aby spalo osamote, nemal by zmeniť svoj názor a zase ho presťahovať naspäť k sebe. Je potrebné stáť si za slovom.

Ak sa dieťa bráni a nechce spať samo, môžu si rodičia na chvíľku ľahnúť k nemu a ubezpečiť ho, že je všetko v poriadku, chytiť za ruku, kým nezaspí, a potom potichu odísť z izby. Môžeme mu nechať otvorené dvere, prípadne zasvietenú nočnú lampu, aby sa nebálo.

Pre deti je spanie osamote psychickou záťažou, preto treba byť opatrní pre tento rázny krok. A hlavne dieťa nenútiť k takémuto kroku, ak sa necíti pripravené.

Nová izba musí byť útulná a mala by byť blízko rodičovskej spálne, nie napríklad na druhom podlaží. V detskej izbičke sa dieťa musí cítiť od začiatku komfortne. Najprv môžu novú izbu využívať na hranie počas dňa alebo písanie úloh, potom ju môžu využívať aj na spanie.

Doprajte mu v izbe jeho obľúbené hračky. Na začiatku pred spaním môžete dieťa upokojiť spievaním uspávaniek alebo čítaním rozprávok. Buďte pripravení na detské vynachádzavé triky, ako vás dostať do postele k nemu, zrazu sa nebude cítiť dobre, bude smädné, hladné, bude mať bolesti bruška, uška a podobne.

Všetko je iba o tom, že dieťa hľadá spôsoby, ako upútať vašu pozornosť a ako sa dostať do vašej spálne opäť. Deti sú mimoriadne vynachádzavé, lebo sa chcú chrániť proti strachu a úzkosti svojím pudom sebazáchovy, preto však netreba hneď byť nahnevaný. Treba dieťaťu opatrne a tolerantne vysvetľovať, prečo je dobré spať samo.

Každé dieťa je individuálne a potrebuje iný čas na prispôsobenie sa novej situácii. Napokon každé dieťa pochopí, že rodičovská posteľ je pre troch ľudí tesná a spať vo vlastnej posteli je komfortné. Najhoršie, čo môžu rodičia dieťaťu urobiť, je to, že naň kričia, stresujú ho, tlačia naň. U dieťaťa skôr musíme vyvolávať príjemné pocity na zaspávanie. Pod tlakom a stresom sa nikdy pokojný spánok nedostaví.