31. týždeň – Už si asi zavadziam

Stále mám dilemu či sa mám počas jazdy v aute pripútavať alebo nie. Budem sa spoliehať na to, že mám dobrého anjela strážneho a raz sa zapnem raz nie. Ďalší deň som strávila na školení, kde mi padala hlava a pochopila som, že je asi čas naozaj už na iné ako na audit a účtovníctvo. Myšlienky mi už utekajú úplne inými smermi a miera mojej sústredenosti prudko klesá. 🙂

Takže sa pre mňa začal dvojdňový pracovný týždeň, čo mi celkom vyhovovalo. V piatok sme sa aj s priateľom vybrali na tretie ultrazvukové vyšetrenie. V čakárni som až, ale bola nervózna a zvedavá. Cez Veľkú noc sa náš mladý pán začal hýbať veľmi zvláštne. V tento týždeň som si na bruchu hore nahmatala oblúk, resp. niečo okrúhle. Všetkým som tvrdila, že sa musel otočiť znova hlavou hore, ale každý ma presviedčal, že je to zadoček, alebo sa mi to len zdá. Bola som presvedčená o svojej pravde aj preto, lebo sa mi zdalo divné, žeby ma náš synátor kopal do mechúra s takou radosťou práve hlavou. Po vstupe do ambulancie prebehlo všetko ako obvykle. Keď som si však ľahla a doktor zapol sono vysvitlo, že som mala pravdu (žeby materinský inštinkt? 🙂 ). Samozrejme hlavička je hore. Pán doktor mi teda povedal, že už bol ako mal, ale zrejme si to rozmyslel. No nič budem dúfať, že príde k rozumu a nebude tvrdohlavý. Čím dlhšiu dobu je otočený takto, tým je menšia šanca pre nedostatok miesta, že sa otočí ako má a ja sa rozhodne nechcem psychicky chystať na cisársky rez…

Každopádne tento týždeň som začala zavadzať sama sebe. Všetko sa na mne zväčšilo (teda okrem objemu pľúc). V noci si neviem nájsť polohu, pri ktorej by som sa ctila príjemne. Ťažko sa mi dvíha zo stoličky, z gauča alebo postele. Neskutočne ma bolia bedrá a panva. Mám pocit, že robím spomalené pohyby a neskutočne zavadziam sama sebe. Nehovoriac o tom, že nie som zvyknutá na ten pocit v sprche keď si nevidím všetky časti tela. 🙂 Viem, že to bude ešte horšie, ale do tohto týždňa som si prišla vitálna a v maximálnej pohode. Mojim najväčším problémom je však puchnutie nôh a rúk. Neviem čo s tým mám robiť. Keby som mala číslo nohy 38 dáko to prežijem, ale moje číslo je 42 takže v skutku bojujem každé ráno, kým obujem topánky. Väčšie ženské topánky nenájdem, takže sa teším na obdobie keď sa oteplí a obujem si sandále alebo šľapky.

Cez víkend sme absolvovali lukostrelecký pretek. Očakávala som, že keď bude na západe, veľa kopcov sa tam nenájde. No nemala som pravdu. Terén bol členitý, do kopca, pršalo, listy boli mokré a všade bolo blato. Keď som strieľala neskutočne ma boleli prsty na rukách z toho opuchu a nedalo sa mi vôbec strieľať. Odhliadnuc od toho, že som si to vôbec neužila ešte som aj riskovala nejeden pád. Povedala som si preto, že je čas začať sa chovať zodpovedne a tak to bola moja posledná súťaž. Celú cestu domov som mala slzy na krajíčku pretože mi je ľúto, že táto etapa môjho života je na konci a je čas byť dospelá. Moja hlava na to nie je pripravená, ale už nemôžem ďalej prehliadať signály môjho tela, lebo si to jedného dňa môžem vyčítať…

Dana je v 31. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?