38. a BUM!!!!!

Na poradni som klasicky absolvovala prehliadku, kde moja doktorka skonštatovala, že sa už pomaly začínam otvárať a bábätko sa už pomaličky, ale isto chystá na tento svet. Ja som však mala na nasledujúci týždeň úplne iné plány, ako pôrod. Ten som si s mojou lekárkou dohodla na nasledujúcu stredu a to na 3.5.2017.
Keďže mi lekárka neodporúčala klasický pôrod, ja jej plne dôverujem a súhlasila som so sekciou. Aj môj prvý syn sa narodil sekciou, mala som s ňou len tie najlepšie skúsenosti, takže som nemala nad čím rozmýšľať.

Nasledujúcu sobotu sme boli pozvaní na svadbu. Vydávala sa moja krstná dcéra pri birmovke. Veľmi som sa na tú svadbu tešila. Dokonca som sa rozhodla, že upečiem niekoľko sto koláčikov. Moje milované makrónky, cupcaky, tartaletky a pusinky na tejto svadbe predsa nemohli chýbať. S prípravami som začala v utorok. Teda v utorok som si nachystala marcipánové ozdôbky na svadobné koláčiky. V stredu som si už upiekla makrónky, spodky na tartaletky, pusinky a cupcaky. Dozdobiť a krémami naplniť som to všetko plánovala vo štvrtok. Pretože vo štvrtok večer sme sa aj s darmi a hotovými koláčikmi chystali k nastávajúcej neveste.

Pretože v piatok sa obvykle robia výslužky a nesú koláčiky na hostinu, práve preto sme toto všetko plánovali absolvovať už vo štvrtok. Schválne píšem v budúcom čase o našich plánoch, pretože nič z toho sa neuskutočnilo. ako sa hovorí, že človek mieni, dieťa zmení… 🙂 Vo štvrtok ráno mi zazvonil budík ako obvykle o siedmej. Čakali ma klasické povinnosti, ako nachystať a zaviesť syna do škôlky, navariť obed a potom už spomínané moje obľúbené zdobenie koláčikov.

Avšak ešte skôr, ako som ráno stihla vstať z postele, som započula niečo puknúť. Spolu s týmto puknutím som zacítila tupé pichnutie v podbrušku. V tej chvíli mi prebehlo hlavou len jedno. Praskla mi plodová voda! Avšak nič som necítila tiecť, tak som sa ešte utešovala, že ma možno len malý silno kopol a nič to neznamená. Pochybnosti vŕtali, tak som si povedala, že sa pre istotu radšej postavím z postele, ak by to bola predsa len tá voda, ešte by som si musela pred odchodom do pôrodnice prezliecť obliečky a to by som už možno nestihla.

Odhodlala som sa a vstala som z postele. Len, čo som prišla do kúpeľne, to začalo. Voda začala pomaly, ale isto odtekať. Chytil ma strach a nebudem klamať, asi aj panika. Akurát u mňa sa prejavila tak, že som si sadla v kúpeľni na vaňu a nevedela som čo mám robiť. Dieťa spalo, do škôlky by som ho už asi neodviezla. Taška do nemocnice nebola ešte celkom dobalená a ja som tam sedela a nedokázala si ísť ani po mobil. Nakoniec som ho predsa len išla zobrať a zavolala som do práce manželovi. Skôr ako mi stihol zdvihnúť, som sa rozplakala a ledva som mu pomedzi slzy povedala, aby prišiel domov, že mi odteká voda. Našťastie máme firmu kúsok od domu, tak bol manžel doma neuveriteľnou rýchlosťou.

Zasypal ma množstvom otázok typu, či mám zbalenú tašku, či som volala mojej lekárke, či ideme hneď do nemocnice, či má vybaviť starkého k malému a atď. Posledná otázka bola, že čo neodpovedám a prečo sedím len tak na vani a nič nerobím. Nevnímala som ani presne čo sa ma pýta. Povedala som mu len toľko, že neviem čo mám robiť, pri prvom synovi mi plodová voda neodtiekla. Potom som sa konečne spamätala a mužovi som vysvetlila, že nech on ide nachystať a zaviezť syna do škôlky. Že ja sa zatiaľ dobalím a kým on príde, všetko bude nachystané a môžeme vyraziť smer nemocnica.

Tak aj bolo a kým manžel prišiel, už som ho čakala nachystaná v chodbe. Po ceste sme v aute ešte stihli doklepnúť meno pre nášho druhorodeného. Medzi časom moja doktorka volala niekoľko krát mne a niekoľko krát do nemocnice, že jej sa bohužiaľ nedá momentálne prísť, ale vybavila mi skvelých doktorov, ktorý sa o mňa skvele postarali. A tak sa stalo, že vo štvrtok o 12.25 hod., sme sa stali šťastnými rodičmi nášho druhého syna Matiasa.