39. týždeň – Ako z toho najhoršieho sna

Ani neviem kde mám začať. Možno tak od začiatku a dúfať, že pri opise ma nezaleje more slz, tak ako to bolo za posledné dni. Dnes je týždeň, ako som nastúpila do nemocnice, ale poďme pekne po poriadku.

Deň pred plánovanou sekciou som nastúpila do nemocnice. Absolvovala som radu klasických interných predoperčných vyšetrení. Už z výsledkov bolo zrejme, že niečo nie je v poriadku. Znížená hodnota krvných doštičiek ohrozovala spinálnu sekciu. Doktori sa rozhodli spraviť ešte jeden odber v deň zákroku a ak by sa výsledky zlepšili všetko pôjde podľa plánu. Vtedy som, ešte netušila, že to bude najmenšia komplikácia. V deň „D“ už o piatej ráno začali všetky procedúry ako klistír (no nič hrozné ako som si myslela), odber krvi, merania na pásoch, posledná sprcha a hor sa na operačku. Tam mi oznámili, že žiaľ nemôžem absolvovať spinálnu anéstézu, ale musia ma uspať celú. Vtedy mi len preblyslo hlavou, že však čo už si na mladého muža počkám.

Po prebratí z anestézy však prišiel najväčší šok v mojom živote. Ak ste už zažili anestézu viete, aký je po nej človek mimo a trvá dlhšie, kým sa preberie k sebe. Po otvorení očí prišli sestričky. Jedna z nich mala na rukách drobčeka. Na par sekúnd mi ho ukázala s tým, že sa malý má ráštep a musí byť okamžite prevezený do banskobystrickej nemocnice. Strčili mi do ruky pero a štós papierov na podpis s tým, že sanitka je na ceste a už ich nebolo.

Najprv som mala pocit, že sa mi to len sníva. Následne prišiel primár a začal sa kajať, ospravedlňovať a hovoriť ako ho to mrzí, že si to nevšimol. Čo dodať? Všetky veľké soná som absolvovala u pána primára s tým, že je to obrovský odborník. Pri sonách ma neustále ubezpečoval, že je všetko v úplnom poriadku. A tak som počas tehotenstva zrušila aj sono v Martine. Žiaľ, veci sa občas dejú tak ako nechceme a pán primár takýto „malý detail“ nevidel.

V prvom momente som sa chcela zdvihnúť a bežať za ním. Ale čo som mala robiť pripútaná na lôžko? 24 hodín som nemohla nič ani sa zdvihnúť. A tu mám jednu informáciu pre ženy, ktoré si myslia, že cisársky rez je pre PANIČKY, alebo pre ženy, ktoré si to chcú uľahčiť. Je to obrovská HLUPOSŤ.

Nasledujúce dni som bola krôčik od nervového zrútenia. Možno si poviete, že však sa to dá spraviť, ale pre mňa to nebolo len o kozmetickej chybe. Brat má ráštep a ja som vedela, čo všetko obnáša mať takéto dieťa. Problémy od uší, nos, reč či zuby. Prvých 24 hodín som len ležala a premýšlala prečo sa to celé stalo práve mne. Bola som ubolená na tele aj duši a uzavrela som sa do seba. Nebola som schopná s nikým komunikovať. Stále mi zvoniť telefón, každý sa pýtal alebo gratuloval a ja som mala hrču v krku a slzy na krajíčku. Keď som aj plakala neskutočne ma boleli stehy a všetko tak som sa rozhodla všetkých ignorovať a zamedziť tak plač. Po prvom dni som dostala správy, že môj mladý muž dostal infekciu a musí brať antibiotiká a tým pádom sa posúva termín operácie. Keby ste videli to malé telíčko a  infúziu v hlavičke pukne vám srdce.

Snažila som sa prežiť to v nemocnici v čo najväčšej psychickej pohode. Dala som sa preložiť minimálne na izbu, kde neboli čerstvé mamičky. Ak ste už boli na takomto oddelení viete si predstaviť, ako veľmi ťažké to tam pre mňa bolo. Ak nie tu je stručný opis. Na celom oddelení nevidíte nič iné ako šťastné úsmevy mamičiek, ktoré si pred sebou tlačia vozíky so svojimi ratolesťami. Všade počuť plač malých detí, alebo tlkot srdiečok z meraní, ktoré sa robia 5x denne. Cítila som sa tam neskutočne opustená a nepochopená. Prechádzala som sa s vypätím síl po chodbách a snažila sa čím skôr zotaviť, aby som mohla odísť. Podarilo sa mi opustiť nemocnicu už po 4 dňoch čo je vzhľadom na okolnosti poriadny výkon. Čo ale musím verejne priznať, je neskutočná vďaka môjmu priateľovi, ktorý mal neustále úsmev na perách a myslel pozitívne. Bez neho by som to nezvládla. 

Pokračovanie nabudúce…