Babie leto

Foto: Julia Soos, www.juliasoos.sk

Toto leto bolo obzvlášť teplé, čo je pre mňa veľmi pozitívne. Milujem teplo, slniečko a neprekážali mi ani 35 stupňové horúčavy. S deťmi sme chodili na kúpaliská a užívali sme si každý deň. No už je tomu pár dní, čo leto skončilo nie len vonka, ale aj v kalendári.

Tomáško po dvoch mesiacoch nastúpil do škôlky, a ako to už u škôlkárov býva zvykom, dlho sa tam neohrial a znovu sme sa po dvoch mesiacoch vrátili do kolotoča chorôb. Vydržal tam presne týždeň, od stredy, do stredy. Odvtedy je doma a sama neviem čo mu je. Soplíky aj vysoké teploty ustúpili, zostala taká, nijaká, teplota 37,3. Má ju počas celého dňa a občas sa sťažuje na bolesť hlavy.

U doktorky sme boli už trikrát, ale všetky výsledky má negatívne a doktorka ma ubezpečuje, že šlo len o vírus a teploty čoskoro ustúpia. Mne sa to ale celé nejak nepozdáva. Okrem toho sme sa do kruhu chorých pridali aj my traja. Najskôr ja, potom Paľo, posledná Lucka.

Ja aj Paľo máme hnisavú angínu a deti stále neviem, jediné čo ich trápi je teplota, raz vyššia, raz nižšia. Zajtra idem s oboma znovu ku doktorke. Tá z nás už musí mať „radosť“.

Teraz keď po týždni dažďov a silného vetra konečne vykuklo slniečko a zavítalo k nám babie leto, my sa potíme doma pri teplom čaji. Predpokladám, že sa z tohto kolotoča dostaneme opäť až v júni, keď Tomi prestane chodiť do škôlky. Možno ho tam ani nebudem dávať, neviem či mi to stojí za to, aby sme boli permanentne chorí. Na druhej strane sa Tam Tomáško teší, lebo tam má kamarátov a predsa mu tam vedia spraviť pestrejší program ako ja doma, keď mám ešte aj Lucku.

Tá sa má (mimo chorôb) dobre. Je veľmi živá, všetko skúša, všade chce byť a tak sme sa aj minule len o vlások vyhli veľkej tragédii. Boli sme pešo v neďalekom obchode a keď sme sa vracali, deti sa zastavili pri jednom pomníku, kde sa zvyknú hrať na skrývačku. Ja som využila chvíľku pokoja a zavolala som mamke do rakúska (potrebovala som radu, ako sa robí huspenina). Kým som telefonovala, len letmo som pozerala na deti, aby si niekde nezranili, keď ma zrazu zarazilo, že lucka už dlhšie stojí na jednom mieste.

Bola ku mne otočená chrbtom a videla som, že má ruky pri ústach. V tej mikrosekunde som si uvedomila, že všade okolo nás sú vysadené tisy (smrteľne jedovatá rastlina) a že Lucka niečo žuje. Okamžite som zložila a skočila som ku nej a vybrala jej z úst požutú červenú bobuľu.

Začala som panikáriť, vedela som len to, že tis je naozaj smrteľne jedovatý, a že sa nesmie jesť. Volala som Paľovi čo mám robiť, ten povedal nech ihneď volám obvodnej doktorke. Tá mi obratom poslala číslo na toxikológiu. Volala som tam a povedala som čo sa stalo. Pani na opačnej strane telefónu ma ale ubezpečila, že bobuľa z tisu je z celého keru najmenej toxická, a že Lucke nehrozí žiadne nebezpečenstvo. To by hrozilo až vtedy, keby zjedla ihličie. To by sa jej už možno nedalo pomôcť.

Aj tak som sa ešte dobré dve hodiny triasla a Lucku som kontrolovala aj počas obedného spánku, či dýcha. Z Lucky jednoducho nemôžem spustiť oči ani na sekundu. Pri Tomáškovi som také niečo nezažila, jemu stačilo povedať, že nemôže nič papať zo stromov a on poslúchol. A to som si vždy myslela aké je on náročné dieťa 🙂

Hlavné je, že všetko dobre dopadlo. Verím, že aj tie teploty čoskoro deťom ustúpia a my budeme mať pokojný aspoň jeden mesiac.