Bol to desivý zážitok, ale spôsobila som si ho sama!

Bohužiaľ, s umelým oplodnením som začala vo chvíli, keď som mala zatemnenú myseľ a bola som úplne pominutá mať dieťa. Akoby mi niekto nasadil klapky na oči.

Niekoľkokrát som potratila a na nič iné som nemyslela. Len som plakala a plakala. Každý mesiac, keď prišla menštruácia, bolo zle. Práca ma nebavila, o nič som sa nezaujímala, len o to dieťa. To dieťa.

Dnes mi je už jasné, že všetko bolo nesprávne načasované. To však človek pochopí až potom. V tomto stave som šancu na úspech nemala žiadnu. Telo sa prirodzene bránilo. Dvakrát nič, výsledky liečby boli také zlé, že mi odborníci poradili skončiť.

S partnerom sme požiadali o adopciu. O rok a pol neskôr sme mali doma krásne dvojmesačné dievčatko. A ako v zlom filme som o ďalšie dva roky zistila, že som tehotná. Bez toho, aby som sa o to usilovala, bez akejkoľvek liečby. Naopak. Dostali sme sa z najhoršieho, dcéra mala dva roky, tešili sme sa, že budeme cestovať, zmenila som zamestnanie…

Dnes mám dve deti a na svoje hysterické obdobie, z ktorého som sa nemohla dostať, spomínam už len s úsmevom.

Preto radím všetkým ženám v podobnom stave, preberte to so psychológom. Najprv si musíte vyčistiť hlavu, potom sa dieťatko podarí.

Veď v takomto stave by ste si tehotenstvo ani poriadne neužili! Myslím, že by bolo namieste, keby centrá asistovanej reprodukcie ponúkali vlastné terapeutické služby alebo aspoň spolupracovali so psychológmi a psychiatrami.

Niektoré ženy, zvlášť v malých mestách a na dedinách, sa hanbia dokonca aj za to, že sa liečia z neplodnosti, nieto aby ešte vyhľadali pomoc psychológa. Je to nezmysel.

V takej stresovej situácii, akou je bezdetnosť, sa vám neskutočne uľaví, keď sa vyrozprávate! A nepodceňujte partnera. Hoci sa tvári, že je nad vecou, aj preňho je to obrovská záťaž. Hovorte o tom spolu čo najviac!