Čas sa zastavil

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Pri tomto prísnom kľudovom režime ktorý mám nariadený, tuším už večnosť sú dni stále rovnaké. Musím ležať celý deň v posteli z vyvýšenou panvou a nohami hore skoro až na plafóne. Vstať môžem iba na toaletu alebo k jedlu to je maximum…

Pri tomto „spôsobe oddychu“ neprežívam veľa zábavy. Každý deň prebieha rovnako. Vstávam ráno okolo siedmej, urobím rannú toaletu, rýchla sprcha potom raňajky, lieky a šup späť do postele k televízoru alebo k nejakému čítaniu až do obeda, po obede znova lieky, krátky spánok, a až do večera rovnaký program 🙁 teda postel…

Verte že v tejto polohe z nohami hore si človek aj ten oddych veľmi ťažko užije. Bábo tlačí na žalúdok a bránicu tak aj samotné dýchanie je ťažšie ako normálne. Niekto si povie, že nám ktorý sme takto pripútaný na postel a v podstate nám nič nie je, závidí. No závidieť nie je čo.

V tomto prípade s takýmto „režimom“ človek upadá psychicky aj fyzicky. Byť zatvorený v jednej miestnosti, pripútaný na lôžko a celodenné čumenie do bedne neprospieva nikomu. Okrem toho že si niečo prečítam, si neviem nájsť inú zábavu. Je ťažké niečo robiť v polohe hlavou dolu s obrovským bruškom, ktoré sa teda za posledných pár týždňov zväčšilo statočne.

Niekedy sa cítim ako malý vorvaň, hlavne keď zliezam s tej kopy vankúšov ktoré mám podložené. Okrem tohto mám strašný pocit bezmocnosti, pretože keď chcem vydržať po kope čo najdlhšie a predísť predčasnému pôrodu musím takto ležať. Môžem byť rada že ležím doma a nie v nemocnici. Takto som aspoň s mojimi drahými. Keďže nemôžem nič robiť mám aj výčitky svedomia voči nim. Voči mužovi preto že musí všetko zvládať sám, variť, prať, starať sa o syna aj o mňa a ešte aj o psa…

Výčitky voči malému v tom že sa mu nemôžem venovať tak ako by som chcela. Poviem vám nie je to najlahšia situácia. Neviem sa dočkať a normálne sa teším na ďalší termín poradne. To sa aspoň trochu vyvetrám a dostanem sa von na vzduch a trochu medzi ludí.

Tento týždeň som mala nariadený aj záťažový glukózový test. Už som ho raz absolvovala v prvom tehotenstve, takže viem čo ma čaká… Odber krvi, vypiť „hnusnú“ glukózu, ktorú si mierne ochutím citrónom, dvojhodinové čakanie kedy sa nesmie piť ani jesť potom znova odber krvi. Prvý krát som to zvládla celkom dobre. Tento raz to bolo o dosť ťažšie. Už to že som mala prísť na lačno mi spôsobilo problém.

Hneď cestou v aute mi prišlo nevoĺno, pri odbere rovnako. Trochu mi pomohlo že som vypila tú glukózu. Napodiv. :-/ Ale to čakanie, to bolo nekonečné, chytali ma závrate, nepohodlne sa mi sedelo. Myslela som si že teraz sa čas už naozaj zastavil…

Tie dve hodiny snáď nepominú nikdy. Tento pocit že by som najradšej posúvala ručičky na hodinách a aj dni v kalendári ma už snáď ani neopustí. Dve hodiny napokon a samozrejme že uplynuli a výsledky boli dobré. Chvála bohu, nemám tehotenskú cukrovku. Hurááá, v podstate som úplne zdravá aj bábo.

Všetky výsledky máme doteraz perfektné, len keby moje telo „bola lepšie uzamknutá schránka“ aby sa bábo udržalo v brušku čo najdlhšie…

Ešte máme pred sebou dobrých pár týždňov kedy musíme vydržať 2v1…

Katarina je v 26. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?