Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide…

Nebudem klamať, ak poviem, že som mala veľké obavy z fotenia s tak veľkým bruškom. Poukaz na toto rodinné fotenie som dostala od mojich kamošiek z našej päťky ešte minulý rok na narodeniny. Veľmi sa mi páčili kamarátkine fotky, ktoré fotila táto veľmi talentovaná fotografka a dievčatá to vedeli, tak ma prekvapili. Už v tom čase som vedela, že som na začiatku tehotenstva, a tak som sa rozhodla, že si toto fotenie nechám ako tehotensko-rodinné fotenie. Dohodla som sa s fotografkou Mirkou na druhý aprílový víkend. Začiatkom roka, keď som si začala poriadne uvedomovať, ako rýchlo mi rastie bruško, a aj to, že s takýmto bruškom sú aj bežné veci každým dňom ťažšie, som aj ľutovala, že som si termín dohodla na tak neskoro.

Mirka už mala samozrejme všetky skoršie termíny obsadené, tak mi neostávalo nič iné, ako len počkať na ten náš, dohodnutý ešte minulý rok. Samozrejme, že vždy je tu šanca, že sa fotenie neuskutoční z dôvodu, že bábätko sa na svet vypýta skôr. Našťastie, toto nebol náš prípad a fotenie sa uskutočnilo v dohodnutom termíne. V krásnej záhrade a s relatívnym slniečkom, ktoré sem-tam vykuklo a fotografka to dokázala využiť v náš prospech. Fotenie netrvalo dlho, stihli sme však aj niekoľko spoločných fotiek, vystriedať niekoľko outfitov, chlapci pobehať, pohádzať kamene do potoka a najmenší aj zjesť dve čokoládové vajíčka s prekvapením.

Úplne ideálne to však nebolo, musela som sa niekoľko krát akože „nahnevať“ na syna, pretože nespolupracoval, a aj na manžela, pretože šomral a nechcel sa prezliekať. No v konečnom dôsledku ich musím aj pochváliť, že to so mnou vydržali a pár spoločných fotiek nám bude zdobiť fotkovú stenu na chodbe. Uvedomujem si, že pre chlapov neznamená spoločné fotenie to isté, čo aj pre ženy. A že chlapi pri takýchto rodinných povinnostiach trpia je jasné hádam každej žene. Toľko v skratke k foteniu, výsledky budem pridávať postupne ku každému blogu, ktorý mi ešte ostáva a ktorý stihnem napísať do môjho pôrodu. Eufória z krásnych fotiek, s ktorými som nad mieru spokojná ma opantáva zakaždým, keď si ich pozerám… 🙂

Začiatkom týždňa som bola na tehotenskej poradni, teraz ju už budem absolvovať každý týždeň. Na tejto som sa dozvedela že klasický pôrod u mňa po prvom cisárskom pôrode, zrejme nebude možný. A keďže ja svojej gynekologičke úplne dôverujem, zdieľam s ňou aj tento názor. Na monitore moje bábätko ako vždy spinkalo, tak som ho musela budiť, za čo sa mi odmenil dvomi pohybmi v priebehu dvadsiatich minút. Gynekologička mi robila test na Streptokoka skupiny B, čo je baktéria, ktorá osídľuje ženské vonkajšie pohlavné orgány. U mňa však vyšiel negatívne, avšak dozvedela som sa, že 40 % nastávajúcich mamičiek má tento test pozitívny. Takže aj toto bola pre mňa veľmi dobrá správa, že sme sa tomuto vyhli.

Vo štvrtok som si syna odviezla zo škôlky so soplíkom pod nosom. A keďže túto zimu nebol vôbec chorý, preto sme sa s manželom dohodli, že žiadne sľúbené výlety počas Veľkej Noci, sa konať nebudú, aby mu to neprepuklo do vážnejšej choroby. Tak sme väčšinu Veľkej Noci prežili doma spolu s rodinou. Porušili sme to akurát v sobotu, keď sme sa vybrali do hlavného mesta do jedného veľkého obchodného domu, kde sme si pokúpili ešte dôležité veci z môjho zoznamu, ako nutné stihnúť do pôrodu. Po ceste domov som bola viac unavená ako celá posádka nášho auta dokopy, avšak som bola nesmierne šťastná, že doma budem rozbaľovať krásne veci do novej izbičky. Takmer som zabudla spomenúť, že počas tohto týždňa mi manžel tak, ako sľúbil, ponosil z povaly kočík a ostatnú výbavičku po synovi. Toto som si aj hneď vyčistila a nachystala do izbičky. Takže ďalšia vec z môjho super zoznamu je odškrtnutá… 😀

Jana je v 36. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?