A je von…

V poslednom období som sa vážne rozhodovala, čo s jedným zubom, ktorý už dlhodobo bol viac vyhlodanou jamou ako zubom. Zubár sa chystal zub vytrhnúť, že plombovanie už nemá cenu.

Teda v štvrtom mesiaci tehotenstva, keď som za nim bola, tak dal tam len vložku a vravel, že mám sa zastaviť vo vyššom štádiu tehotenstva. Vložka hneď na druhý deň vypadla. Tak som teda minulého týždňa za nim šla. Nevedel chudák, čo ma so mnou robiť, nakoľko mi injekciu proti bolesti pichať nechcel a rontgenovať môj chrup tiež nebolo možné, nakoľko som tehotná. Teda čo teraz?

Ešte pred tým som mu volala a nahováral ma nechať vytrhnutie až po pôrode. Nakoľko ma zub nebolel, som nad tým aj uvažovala, ale pri pomyslení na blížiace sa sviatky, absenciu ordinácií počas sviatkov a nevyspytateľnosť zubnej bolesti som to nechcela nechávať na čas po pôrode. Zhodnocovala som situáciu a naštudovala som si, ako je to s injekciou od bolesti.

Nakoľko mnoho tehuliek absolvovalo túto lokálnu anestéziu a aj môj gynekológ mi to povolil, rozhodla som sa neriskovať a nechať zub na milosť, či nemilosť. Myslím, že ak by som musela počas sviatkov hľadať zubnú pohotovosť a od bolesti vziať Ibalgin, bolo by to viac škodlivé, ako jedná lokálka. Tak som teda šla.

Pohľad zubára na mňa povedal všetko. Jemný strach v očiach s prímesou pochybnosti, ale dal sa do toho. Pichol injekciu a mne vtedy prišlo zle. Nevravela som mu to, len som predýchala, ale bolo to viac-menej od strachu z trhania. Totiž ešte nikdy mi netrhali stoličku. A tak hneď ako mi zabrala injekcia som si hrdinský sadla do kresla a začal trhať.

Jeho poznámka: „ Ech, kýve sa, ale nechce isť von“, ma mierne rozrušila, ale nenechala som sa rozhodiť úplne a pevne som verila, že sa mu to podari. Malá sa v brušku ani nepohla, akoby vycítila vážnosť situácie. Vôbec to však nebolelo a po chvíľke bol zub von. „Úžasné!!!“ vydýchla som si ja a myslím, že aj on a bolo po všetkom.

Aj hojenie prebieha bez komplikácií a ja som veľmi rada, že to mám za sebou a že som sa rozhodla takto. Verím, že lokálna anestézia nijako malej neublížila a že bude všetko o.k.

Hneď ako sme skončili som sledovala pohyby bambuľky. Samozrejme nič sa nezmenilo a zvládla to aj ona.

Momentálne bojujeme so spánkom. Teda ani nie tak bábo, ono ma už celkom režim a v noci spinká, ale ja si prídem ako rezeň na panvici. Prehadzujem sa zo strany na stranu a ak si aj nájdem polohu, tak moje nohy by najradšej tancovali. A ak sú nohy v pokoji a nájdem si polohu, tak niekedy sa udeje, že sa malej v brušku čikutká a je to znovu trochu rušivé.

No a ako som sa zmienila, moje nohy sú akoby pripravené bežať maratón. Teší ma myšlienka, že to už nepotrvá dlho. Vydržím. Dá sa to zvládnuť aj na mierne nedostatky v sústredenosti počas dňa v dôsledku chýbajúceho spánku. Nie každú noc je to však také.

Niekedy sa mi podari aj vyspať. Hľadám dôvod, ktorý je za tým, keď spím a moje nohy sú pokojné. Ale v konečnom dôsledku som šťastná, že môžem normálne fungovať a to prajem každej tehuľke, aby mohla do pôrodu normálne fungovať. A aj ak nie, tak verte, ono to ma koniec a budete len spomínať.

Tina je v 33. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?