KLUB tehuliek (122): Mimo domova

Mamička Beátka: Ja som doma a Luka v nemocnici

Ahojte, všetky mamičky, budúce mamičky. Týždeň za týždňom ide – uteká a my sa stále točíme medzi domovom a nemocnicou. Tak sme sa vytešovali, že sme doma, a snažíme sa najviac, ako sa len dá. Je neskutočne zlatučký. Takého krásneho syna máme. Jooooooooooj.

Úžasne si to užívame. Aj keď popri tom jeho pití veľa nespravím, pretože pije stále 60 ml asi hodinku a potom ešte dlho nechce spinkať. Všetko mi je ukradnuté, len aby synček bol zdravučký. Trošku sa mi nepáči, čo som si zisťovala aj u detskej lekárky. Synčeka musím asi 3-krát denne prezliekať, pretože je celý mokrý, čo určite nie je dobré. No od lekárky som sa veľa nedozvedela.

Nakoniec ju zastupovala druhá lekárka a ani tej sa to nepozdávalo. Dohodli sme sa, že uvidíme, čo bude do večera. To bola streda a celkom to šlo a malý aj krásne pil mliečko. Popritom som mu dávala aj troška čajíka. Prišiel však štvrtok a niečo sa mi od rána nepozdávalo. Tak sme zase šli k detskej doktorke. No ani jej sa nevidel a že nech počkám a zvážim, čo a ako.

Tak prišlo poobedie a už mi ani nepil mliečko a v perinke by sa vykrútil aj na bruško. Hneď som volala do nemocnice primárke a už som balila aj veci. Takže od piatka je Luka v nemocnici a mňa nemohli prijať, pretože nebolo miesta. Ja som teda doma a Luka v nemocnici. Toto je najhoršie, čo sa môže stať. Chodím tam každý deň, čo je nové, ako sa má.

Vidieť ho môžem tak na 3 až 5 minút. Výsledky budú až v pondelok. A aj v pondelok najskôr ma môžu prijať. To je hrozné. Zase mu dali sondičku a lieky na upokojenie. Ak to nebude vírus, tak ja už neviem, čo to môže byť. Už vybavujem vyšetrenie aj v Bratislave. Nech mám aj názor od niekoho iného.

Beátka

Mamička Rudy: Srdečné pozdravy z Írska

Tak sme to zvládli! Pricestovali sme do Írska aj so Šimonom. Musím sa priznať, že mám v sebe veľmi zaujímavé pocity. Neviem si ani sama v sebe za definovať, či som sa vrátila domov, či som tu na návšteve, či čo sa deje.

Všetko je mi známe, po cestách bezproblémovo jazdíme po ľavej strane, nič ma neprekvapuje. Jediné, čo ma prekvapuje, je ten kočík, čo tlačím pred sebou. Odišla som v jednotnom čísle a vraciam sa v množnom. A to je veľmi zvláštny pocit. Pozitívny.

Cestu lietadlom som ako správna matka asi riešila viac ako Šimon. Bola som pripravená na všetky krízové varianty a mala v hlave pripravené aj pohotové riešenia. Musím sa priznať, že ani krízový štáb Červeného kríža vo vojnovej zóne by nebol pripravenejší. Hračky som mala pripravené aj overené staré aj nové na zabavenie, v baby taške nachystané náhradné oblečenie, ak by sa malý ogrckal, deka, ak by mu bolo zima, plienky, utierky, no všetko poruke. Šimon nakoniec celú cestu úplne a pokojne presedel na našich rukách a na záver cesty, keď už sme začali klesať, zaspal. Dobre, priznávam sa, že veľkú pomoc nám spravil náš tajný kôň, čo bol pán sediaci o sedadlo pred nami cez uličku, ktorý na laptope pozeral film. No a Šimonovi viac nebolo treba, pokiaľ mohol pozorovať pohybujúce sa obrázky, bolo dobre.

Veľmi sa mi páčilo, ako nám cestovanie s dieťaťom rozšírilo pole komunikácie. Tak dáko sa tie rodiny alebo jednotlivci s deťmi mali viac k sebe. Na deti sme sa vzájomne usmievali a od úsmevu už bol iba malý krôčik k tým obligátnym otázkam typu, koľko má rokov, ako sa volá a koľkýkrát cestuje. Šimon bol úplný „trapošák“, čo cestuje v piatich mesiacoch prvýkrát. S nami na cestách boli bábätká, ktoré mali len tri mesiace a už cestovali šiestykrát. Tam som naozaj len v tichosti pozorovala matky cestovateľky profesionálky. Všetko pekne poruke, hrkálka zavesená na krku, kočík pekne malý skladný, no profíčky.

Takže cestovať s dieťaťom sa dá aj v lietadle. Základ je dobre sa psychicky pripraviť, že dieťa plakať skôr či neskôr bude. A hlavne, že to vaše nebude jediné. V našom lietadle to letecká spoločnosť vymyslela tak, že nás všetky rodiny s deťmi posadili spolu do jednej časti lietadla, aby tí bezdetní mali od nás pokoj. A bolo po probléme obťažovania detským plačom.

Prajem krásny jarný deň.

Rudy