Malý hrdina

Tomáško bol dokonca z toho malého percenta detí, ktoré po narkóze neplačú. Naozaj ich nebýva veľa. Mala som možnosť presvedčiť sa o tom na vlastnej koži. Keď mi Tomáška po hodine a pol doniesli na izbu, už bol pri vedomí, triaslo ho od zimy a pýtal si čajík. Bolo nesmierne ťažké vysvetliť mu, že nesmie piť ešte niekoľko hodín. Sama by som bez vody taký dlhý čas znášala veľmi zle. Nie to ešte malé dieťa.

Rovnako ťažké bolo presvedčiť ho, že kanylu v rúčke musí mať až do druhého dňa, pre prípad, že by začal zvracať a bolo by potrebné dodať mu tekutiny infúziou. Tomu sme sa našťastie vyhli. Celý deň sme pozerali rozprávky na mobile cez internet, ktorý bol našťastie k dispozícii prostredníctvom Free wi-fi.

Deň bol náročný, ale po tom, ako mohol po kúskoch srkať vodičku to šlo oveľa lepšie a ja som nepočúvala každú minútu otázku, kedy sa už bude môcť napiť čajík. Večer dokonca mohol spapať aj polievočku a kúsok ryžového nákypu a šiel spať. Spal lepšie ako doma 😀 ani nemukol.

Iný prípad bolo dievčatko, ktoré bolo s nami na izbe (celkovo nás tam bolo sedem žien a dve deti). Volalo sa Bianka, mala 5,5 roka a ona sa správala presne tak ako drvivá väčšina detí po operácii. Prvú hodinu plakala neutíšiteľným plačom a potom až do večera bola umrnčaná a plačlivá.

Sama som bola prekvapená, že Tomáško taký nebol. Všade som totiž čítala, že sa tak deti správajú, tak som sa na to psychicky pripravovala. No Tomi ma milo prekvapil a aj od sestričiek si vyslúžil niekoľko pochvál za statočnosť. Na druhý deň ráno na Tomáškovi ani nebolo badať, že mu niečo robili. Tešil sa domov, lietal po chodbe plný energie a čakal, kedy mu konečne vyberú z rúčky kanylu.

Palo noc s Lucinkou tiež zvládol na jednotku. V noci sa zobudila ako obvykle, dvakrát. Cez deň sa pobavkali, pokočíkovali a deň im tiež rýchlo zbehol. Paľo sám povedal, aké by bolo super byť s ňou doma na materskej. Áno, bolo by to jednoduché, keby bola len ona, alebo keby bol Tomáško v jej veku taký aká je ona. Doteraz si dokonale spomínam ako mi Paľo volal, keď som chodila do školy (Tomáško mal tri – štyri mesiace), nech sa ponáhľam domov, lebo nevie čo s ním, že iba reve celý čas. 😀

Uznávam, bolo to s ním náročné, ale o to si viac vážim to, že Lucinka je taká dobručká. Pritom aj ona má svoje chvíľky kedy dáva jasne najavo, že je tam a mám sa jej venovať, ale inokedy vydrží sama aj pol hodinku a stačí, keď na mňa niekde v diaľke vidí.

Už sa teším na naše prvé Vianoce. Veď už sú za dverami 🙂 Darčeky nakúpené v rámci finančných možností, ešte trochu poriadiť byt a môžu prísť 🙂 Stromček budeme zdobiť na Štedrý deň, osobne neuznávam keď to po novom mnohí robia už v novembri…Tomáško určite bude mať radosť 🙂 chcem aby mi pomáhal, chvalabohu máme nerozbitné gule 🙂 Budú to naše prvé Vianoce, čo sme kompletná rodina, taká, akú som vždy túžila mať.

Tak aj Vám prajem príjemné prežitie vianočných sviatkov, v kruhu rodiny, plné lásky a porozumenia, aby si pod stromčekom každý našiel to, čo najviac potrebuje a po čom túži…
Andrea