Martinko a stafylokok

Keď som otehotnela bola to náhoda?dar zhora? neviem. Viem len to, že po mojom potrate som nič také nemala v pláne a chcela som sa plne venovať svojej práci, ktorú mám rada. Stalo sa však, že osud ako zvyčajne všetko zmenil. Po celkom príjemnom tehotenstve prišiel po cisárskom reze šok, keď mi oznámili, že náš mladý muž sa narodil s ráštepom pery a podnebia, čo nikto dovtedy ani netušil. Týmto dňom sa všetko zmenilo.

Prvá operácia, ktorá sa mala konať hneď po narodení sa odložila pre stafylokoka. Nemocnice sa vyhovárali jeden na druhého. Táto zlatá potvorka je v nemocniciach úplne bežná. Po antibiotikách nám ho dali z nemocnice. Po trubulentnom prvom mesiaci sme sa tešili na opráciu, žiaľ zistilo sa že stafylokok je stále v Martinkovom organizme. Nasledovala ďalšia liečba antibiotikami a Martinkove stagnovanie na prírastu na váhe. Zistili sme, že liečba nezabrala a operácia sa opäť oddialila. A tak som zúfala začala pátrať. Už som nechcela dávať do mladého muža ďalšie lieky. Veď je na tomto svete tak krátko.  Ani neviem spočítať, koľko textov a odborných článkov som o zlatom stafylokokovi čítala.

Zlatý stafylokok je súčasťou takmer každého z nás, nachádza sa na rôznych častiach tela (nose, ústach, koži, očiach). Je často dôvodom prečo sme opakovane chorý. V dnešnej dobe plnej antibiotík sa táto potvora naučila brániť. Čím viac antibiotík beriete, tým viac sa vie voči nim brániť.  A tak ako plynuli dni rozhode sa zo mňa stal odborník. A tak som vzala veci do vlastných rúk a zašla na ORL.

Neviem čo som si od toho sľubovala, ale  dobre, že som tam šla. Pán doktor prezrel Martinka a skonštatoval, že nie je dôvod operáciu odkladať. Napísal správu na jednu stranu pre plastikov a ešte ma ubezpečil, že ak by mali mať problém, nech mu zavolajú. Vysvitlo, že stafylokok síce žije v nose a hrdle, ale nevykazuje žiadne príznaky ani zápaly a tak stačí nasadiť pred operáciou antibiotíká. Pýtam sa: Ako to, že mi o tom nepovedali?

Samozrejeme som bola v tom,že sa to musí vyliečiť. Podľa doktora by to mohlo trvať aj dva či tri roky ak vôbec. Keby sa doktori medzi sebou rozprávali, už by bola operácia za nami. Nemala som však silu rišieť to, že sme prišli o mesiac času. A tak som sa vybrala na interné oddelenie. A zrejme nebyť toho, že som povedala, že ma posiela primár veci by sa nepohli. Zrazu sme mali oddobrenie od doktorov z ORL, internoho a anesteziológa. Chýbalo už len zvolenie od primára z chirurgov. A zrazu akoby švihnutím čarovného prútika sme mali termín na operáciu a už bolo len treba dúfať, že predoperačné vyšetrania dopadnú dobre. Ako zvyčajne naša pediatrička nebola schopná vziať Martinkovi krv a skončili sme zas v nemocnici, ale ja som sa už rozhodla nevzdať. Nakoniec som pobalila pár vecí a v stredu ráno sme dokvitli na príjem do nemocnice. A aké ponaučenie z toho všetkého vyplýva? Netraba sa vzdávať a v dnešnej dobe sa netreba nechať učičíkať rečami doktorov. Nie je to totiž ich dieťa. Treba si ísť za svojim a doktori nakoniec pochopia, že nechcete nič iné len to najlepšie pre vaše dieťa.