V deň operácie som ho videla málo, je pravda, že keby som pri ňom ostala sedieť preberie sa. Stačila moja chvíľka a začal mu krvácať steh ako sa začal hýbať. Keď som videla krv zľakla som sa, ak by mu stehy nevydržali musíme všetko absolvovať odznova. (S odstupom času ma fascinuje ako mohol cítiť, že som pri ňom) Takže to že som tam nebola, bolo naozaj tá najlepšia možnosť. A tak sme dva dni strávili s priateľom a ja som sa snažila zamestnávať všetkým možným.
Boli sme na večeri, dokonca som kúpila lístky na hokej a po ňom sme boli ešte v meste na ohňostroji. Na hokeji sme stretli známych a keď sa opýtali kde je malý, odpovedala som po pravde, ale ten ich pohľad ala „tá je krkavčia matka“ ma zabolel. Možno keby si každý skúsil byť v tej nemocnici celý deň neposudzoval by ma takto, lebo naozaj je to tam na hrane so zdravým rozumom.
Martinko ležal pred presunom na normálne oddelenie medzi predčasne narodenými deťmi. Dnešná medicína vie robiť naozaj zázraky, ale nezmôže úplne všetko.. Po presune na oddelenie začali tri dni, ktoré boli o tom, že som tam ráno o šiestej prišla, na hodinku som si odbehla na čerstvý vzduch a do desiatej kým opäť nezaspal som bola s ním. Na jiske bral silné lieky, a tak na normálnom oddelení mal abstinenčné príznaky a verte mi, že utíšiť takéto malé dieťa s hadičkou v nose a bez možnosti použitia cumla bolo takmer nemožné. Po každom jedení som mu musela vyčistiť ranu a prelepiť. Musel mať stiahnutú tvár, a tak mal pásku od ucha k uchu, aby keď bude plakať, si nenamáhal stehy.
Čítajte tiež:
- 6 hier pre rozvoj mozgu bábätka
- 6 prírodných látok ktoré prospievajú pokožke vášho bábätka
- Zúbková víla
To čo ma tieto dni naučili krásne zhrnula jedna zo sestričiek, ktorá povedala: „Vždy je strašné keď je dieťa v nemocnici, pretože by malo byť doma, hrať sa a byť vysmiate vo svojej posteli. Ale pokiaľ je vášmu dieťaťu niečo, čo sa dá vyliečiť alebo opraviť, až také hrozné to nie je…“ Takže po tom, čo som tam videla za osudy, som šla domov s pocitom, že všetko zvládneme a Martinko bude vlastne spokojné a zdravé dieťa 🙂
Po príchode domov nás čakalo ešte pár dní prelepovania celej tváre, takže líca mladého muža boli červené a miestami aj od krvi. Tvár sa mu po pár dňoch zahojila (doteraz bude pre mňa záhada ako rýchlo dokážu deti regenerovať). Celú dobu som si myslela, že po operácii bude jesť lepšie, ale nebolo to tak, keďže sa musel naučiť on aj ja ako sa najesť odznova. Kŕmenie od kŕmenia sa to ale zlepšovalo. Ešte týždeň dostával antibiotiká a potom konečne prišiel pokoj na duši. Malý sa začal usmievať a bolo jasné, že je po dlhej dobe zas spokojný. (A keď je spokojný on, som aj ja). Mohli sme si odfajnúť ukončenie prvej etapy liečenia a vyjsť v ústrety babiemu letu 🙂
-728x409.jpg)
-352x198.jpg)
