Martinko má šesť týždňov

Presne pred rokom som zapíjala smútok v Egypte. Moje srdce a duša boli rozbité na milióny kúskov a myslela som si, že po potrete a kyretáži čo som absolvovala snáď ani nebudem ešte niekedy šťastná. Celý rok bol plný absúrdnych situácií, ktoré ma formovali a okresávali. Bola som mladá ambiciózna žena, ktorú bavila jej práca, spoločensky žila a nič jej nechýbalo. Zrazu som otehotela a doslova sa mi zrútil svet. Keď som však potratila ten pocit, že budem a chcem byť matkou už zrazu vo mne bol. Keď som po kyretáži otehotnela o mesiac skôr ako doktori odporúčajú, prežila som pár bezsenných nocí, kedy som v duchu prosila, aby hormóny zabrali a už sa neopakovalo to čo predtým.

Ďalšie mesiace sa niesli v znamení strachu zo zmien čo bude keď bude. Čo bude v práci, či to zvládnem. S odstupom času už beriem veci a situácie inak. Všetko čo sa stalo, sa stalo pre niečo. Iba vesmír vie čo nás čaká a kladie nám do cesty len toľko, koľko sami dokážeme zvládnuť. To čo som nevidela pred tým a za ten rok som sa naučila je, že najdôležitejšie je ZDRAVIE, RODINA a LÁSKA.

Od narodenia vravím nášmu mladému mužovi aký je výnímočný a zázračný. Keď bude Martino väčší pôjdem s ním na pivo a budem mu rozprávať ako prišiel na svet. Ako sme ho splodili úplnou náhodou na prvý krát (lebo mama si pozrela zle kalendár), ako bol v brušku hore hlavou čo sú len 4% detí a ako sa narodil s ráštepom o ktorom nikto nevedel, a že pravdepodobnosť je len 1:750. V kombinácii s týmito všetkými sktočnosťami je náš syn naozaj ZÁZRAK.

Tento týždeň sme boli na testoch, či sa môžeme chystať na operáciu, ale stalo sa ešte niečo. Môj syn sa na mňa prvý krát tak naozaj usmial. Viem, že už navždy bude ten jeho úsmev s „čiarkou“, ale aj všetky ďalšie úsmevy budú pre mňa očarujúce, pretože to je znak, že robím veci dobre.

Písanie tohto blogu bolo pre mňa obrovskou psychohygienou. Aj vďaka predstave, že ma možno niekto pri čítaní chápe a drží mi palce mi pomohlo všetko prekonať. Ďakujem každému, kto venoval čas môjmu blogu. Kto bude mať chuť sledovať náš príbeh ďalej, tak v písaní blogu budem pokračovať, ale trochu v inej podobe 🙂