Martinko má tri mesiace

Matík krásne rástol pred mojimi očami a tak som vymyslela súťaž pre rodinných príslušníkov. Rozbehla sa veľká tipovacia súťaž o to koľko bude vážiť. Poslednú váhu sme poznali len z pred troch týždňov odchodom z nemocnice takže sme boli všetci zvedví. Výherca mal dostať za plech mojich povestných sušienok 🙂

Keď sme prišli na kontrolu záhada bola vyriešená. Malý krásne pribral a podľa doktora bolo všetko v najlepšom poriadku. Mladý muž sa pekne dvíha, je mocný a hlavne veľmi živý. Občas mám pocit, že bez pohybu nevie ani spať. Tipovaciu súťaž vyhral priateľ, ale dobre sme sa pri tejto aktivite zabavili všetci takže myslím, že z toho urobím pekný každomesačný zvyk.

Otázka očkovania

V ambulancii padla otázka očkovania. Pri všetkých tých veciach čo sa udiali som sa očkovaním a čítaním o ňom ani nemala čas zaoberať. Za obdobie kedy som matkou som sa naučila riadiť svojim inštinktom, takže som to spravila ja teraz. Rozhodla som sa pre základné očkovanie spolu s rotavírusmi. Vzhľadom na to, že by som sa rada vrátila do práce a Matíka dala do jaslí je očkovanie potrebné a vakcína proti rotavírusom je dobrá prevencia.

Aj tak by som mala problém umiestniť syna do jaslí ak by nebol očkovaný. Jediné čo som sa rozhodla ale urobiť, je oddialiť očkovanie aspon o dva týždne nech Matík trošku ešte zosilnie po tom všetkom. Mám z toho obavu, ale ako to dopadlo a či mu z toho nič nebolo vám napíšem nabudúce. Dúfam, že nebude mať z toho žiadne komplikácie…

Čítajte tiež:

• Aká budem mama? To je vo hviezdach!
• Sploštená hlavička sa sama nenapraví
• Zbavte dieťa plienok inak. Indiánska metóda funguje!

Prvý pád

Čo sa ale stalo za posledné dva týždne čo vo mne zanechalo hlbokú stopu, bol pád aj s Matíkom. V deň keď mal tri mesiace som sa veľmi vytešovala. Obaja sme mali dobrú náladu a ja som robila sériu fotiek na pamiatku. Poobede prišli Matíkový starí rodičia, aby ho vzali von a ja som mohla upratať. Keď som ho nakŕmila, chvíľu som ho držala na rukách aby si odgrgol. Zabudla som však, že za sebou mám lehátko a hrádzu s hračkami. Ako som ustupovala dozadu zakopla som o lehátko, ako som sa snažila udržať nad zemou, zamotali sa mi nohy do hrádze a už som letela k zemi.

Nevedela by som ako to celé bolo keby moji rodičia nesedeli na gauči. Pri páde nás zabrzdil kuchynský pult. Malý začal stračne plakať. Ja som sa neskutočne zľakla. Ani som nevnímala, či je dačo mne. Podvedome som malého ale pustila až pri zemi. Veľmi sa zľakol, taký plač som asi ešte nepočula. Po chvíli sa však ukľudnil. Rodičia ho vzali von. Keď sa zabuchli dvere, sadla som si na gauč a plakalal som. Až pár minút na to som si uvedomila, že ma neskutočne bolí palec a nohe, ktorý sfialovel, mám hrču na hlave a nemôžem bezbolestne zdvihnúť ruku.

Celú dobu mi, ale behalo po rozume aká som strašná matka, ako sa mi také niečo mohlo stať. Po zvyšok

dňa som ležala s Matíkom a pozerala na neho či mu nič nieje a nemá nejaké príznaky. Mala som veľké výčitky a strach či som mu naozaj neublížila. Začala som teda čítať na internete a sledovala či nemá príznaky. Či sa mu nerozširujú rôzne zreničky, či nespí príliš dlho, alebo nemá nejaké stopy na hlavičke. Celý večer som sa mu ospravedlňovala za to aká som strašná a sľubovala mu, že sa to už nebude opakovať.

Po tomto zážitku som si povedala, že predsa len pre niečo je dobré mať internet. Na fórach som veľa čítala o podobných a oveľa horších prípadoch a tak som samu seba trošku upokojila. Zapamätala som si ale jeden príspevok, ktorý znel: “ Dieťa nie je dieťaťom ak aspoň raz nespadne“. Pre niečo to je vo svete zariadené tak, že malé deti majú ohybné kosti a sú veľmi odolné. Dúfam, že sa už nič podobné nebude opakovať.