Martinko a moja práca a hobby

Ahojte, dnes som sa rozhodla napísať blog aj tak trochu o sebe. Ale hlavne ho chcem napísať pre ženy ktoré sa boja, že nebudú stíhať všetko čo by chceli. Keď som otehotnela zrútil sa mi svet, pretože som milovala svoju prácu a zrazu to malo byť STOP pre moju kariéru. Ach aká som len bola hlúpa. Aj sa občas hanbím za to ako som uvažovala. Som najšťastnejšia na svete pretože som mamou. Už som doma vyše roka a nie je to ľahké. Musela som sa veľa vecí vzdať, ale získala som to najcennejšie – môjho Matíka.

Mnoho žien v dnešnej dobe má veľké ambície a prácu, ktorá ich baví a hlavne živí. Je veľmi ťažké pre veľa žien ostať závislé od partnerových peňazí. Ja som to brala veľmi ťažko. Predstava, že by ma mal niekto živiť sa mi vôbec nepáči. A vlastne aj to bol hlavný spúšťač môjho podnikania. Mať vlastné peniaze znamená pre mňa slobodu a pocit istoty. Stále ma niekto strašil, že nebudem stíhať nič a že ako si to predstavujem ešte aj pracovať. Potom mi došlo, že mi to hovorili ženy, ktoré také niečo ani neskúšali, alebo muži, ktorí netušia aké sme my ženy šikovné.

Odkedy sa narodil Martinko musela som sa naučiť organizovať všetko. Stále musím predvídať čo bude treba ak niekam pôjdeme, čo pobaliť, čo budeme jesť a podobne. Aj napriek tomu, že sa celý môj deň točí okolo toho môjho malého huncúta, naučila som sa kradnúť si čas aj pre seba a prácu. Ženy nebojte sa. Keď sa chce tak sa dá, alebo kde je vôľa tam je cesta.  Už pred nástupom na materskú som vedela, že sa budem musieť vrátiť skôr do práce, pretože peniaze nepustia a výška materskej nestačí na náš život. Predstava toho, že priateľ je stále v práci a ani nevidí nášho syna, aby sme sa mali dobre sa mi nepáčil.

A tak počas materskej som si založila s.r.o. a postupne budujem svoju firmu od základov. Nie nečakám, že budem milionár, ale som hrdá, že som sa na to dala a časom ma to dokáže uživiť. Obdobie daňových priznaní mi dalo naozaj zabrať. Musela som si určiť priority. Medzi ne na pár týždňov nepatril poriadok a spánok. Pracovala som bežne do jednej v noci a Martinko sa budil ráno o šiestej. O jednej chodil spať a kým spal dve tri hodiny pracovala som ďalej. Je to o tom či človek chce a či je ochotný prekočiť svoju komfortnú zónu. A povedzme si úprimne, odkedy sme mamy komfortnú zónu už asi ani nemáme : )

Už pred narodením Martinka sme s priateľom strielali s lukmi. A samozrejme mi to chýba. Na posledné preteky som sa ale odhodlala ísť aj s ním. Bol to veľký stres ale nakoniec to bolo super. Martinko za ruku prešiel takmer celú trať po lese a keď už nevládal mala som ho v nosiči na chrbte a strieľala ďalej. Aj toto je dôkaz toho, že nemusíme skončiť so všetkým čo nás bavilo, kým sme sa stali matkami.

Je to naozaj len o tom čo všetko sme ochotné urobiť pre to, aby sme boli matkami, ale aj ženami.

Krásne letné dni

D.