Martinko a naše tajomstvo

Martinko mal dvanásť mesiacov a ja som pár dní pred tým zistila, že som tehotná. Samozrejme vo mne nastala opäť panika ako aj pred tým. Asi to už mám v povahe. Nie sme pár, ktorý si povie: „Poďme mať dieťa“. Nikdy sme takéto veci neplánovali a tak to bolo aj tentokrát. Skrátka sa to tak stalo a ja som si tentokrát chcela nechať všetko pre seba a nikomu nič nevravieť. Samej mi trvalo pár dní, kým som to predýchala a v hlave si premyslela aké to bude a ako to celé budeme zvládať s dvomi deťmi.

Potichúčky som sa tešila a Martinko vedel našťastie ešte udržať tajomstvo. Chcela som počkať chvíľku a vymyslela som plán ako to povedať budúcemu dvojnásobnému oteckovi. Vzhľadom na to, že išiel mať narodeniny som to chcela spojiť a dať mu naozaj pekný darček. Bola som neskutočne unavená a spolu s aktívnym synom a kopou pracovných povinností som bola najšťastnejšia keď som ležala v posteli.

Dokázala som všetko úspešne tajiť a odpočítavala dni kedy to už oznámim a trošku odpadne z mojich povinností a priateľ bude doma viac pomáhať. Testy som si robila prvé dni pravidelne a videla ako pekne silnie druhá čiarka. Absolvovala som odber krvi a všetko vyzeralo úplne v poriadku. Pár dní po odberoch ma malo čakať prvé sono v ôsmom týždni.

Jedno ráno som sa však zobudila a zistila som, že krvácam. V panike som povedala priateľovi, že si idem niečo vybaviť, sadla som do auta a šla do nemocnice. Keďže nebol pracovný deň, šla som na pohotovosť. Po tom ako som si počkala konečne prišiel doktor a po sone zistil, že sa žiaľ nedá nič robiť a na to, že budem dvojnásobná matka si budem musieť ešte počkať. Zároveň mi doktor oznámil, že si ma tam nechajú a prevedú kyretáž. V hlave sa mi premietlo všetko čím som si musela prežiť pri mojom prvom potrate, ktorý som zažila takmer na deň rovnako pred dvoma rokmi.

Čítajte tiež:

• Kedy je najlepšie otehotnieť po antikoncepcii?
• Molárne tehotenstvo
• Potratila som. Dôvod? Trombóza

Musela som absolvovať najťažší telefonát a oznámiť to celé priateľovi. Ach, nepíše sa mi to ľahko, nie to ešte na to spomínať. Všetko som si predstavovala úplne inak. Na druhý deň sme mali byť obaja šťastní a vysmiati a namiesto toho sme boli v tú chvíľu najsmutnejší ľudia na planéte.

Nemala som pri sebe žiadne veci a tak ma zaviedli do centrálnych šatní dali mi erárnu nočnú košelu a zaviedli na izbu kde som mala čakať. Sedela som tam na posteli a mala som pociť, že čas ani neplynie. Na obed som sa prebrala z narkózy a musela som čakať kým ma pustia. Čas sa opäť vliekol a ja som si uvedomila, že ani netuším kedy naposledy som chvíľku nič nerobila a mala čas len pre seba. Keď po mňa večer prišla kamarátka mala som pocit, že som tam bola týždeň.

Doktor mi nakázal kľudový režim, ale keď som prišla domov a Martinko sa ku mne rozbehol vedela som, že žiadny kľudový režim nebude. Bola som z toho veľmi smutná, už som začala snívať o tom aké to bude na jar krásne, opäť mať v náručí malé voňavé bábätko. Martinkov úsmev je však liek na každý žiaľ a ja verím, že sa časom naša rodina rozrastie o ďalšieho člena. Martinko je úžastné dieťa a ja ho veľmi ľúbim. On je moje všetko a bez neho by som ešte dnes plakala do vankúša.

Krásne letné dni

Dada