Martinko po operácii

Áno ja viem, dlho som sa neozvala, ale potrebovala som kúsok času (mesiac) na to, aby sme sa opäť s Martinkom zosúladili. No čo Vám poviem, obdobie v nemocnici nebolo také hrozné ako to čo sa potom dialo doma. V nemocnici sme sa po troch dňoch opäť ocitli spolu. Samozrejme som sa z toho tešila a náš syn to zvládal bravúrne. Nemohla som odísť ani na chvíľku pretože mal sondu v nošteku ,cez ktorú papal a tak som musela stále striehnuť, aby si ju huncút malý nevytiahol, pretože by to bol veľký problém. Každý kto zažil aspoň deň v nemocnici vie, že tam ide čas tak 5x pomalšie, možno aj viac. Martinko je už veľký chlapec a tak mal celkom problém osedieť v postieľke. A tak vzhľadom na to, že začal spávať len raz počas dňa bola som neskutočne unavená. Tak veľmi som potrebobovala aspoň dva medzičasy na vydýchanie.

Martinka bolo treba zabaviť a tak sme chodili a chodili. Na každej izbe bol obrázok na dverách ako štvorlítok, motýlik, hríbik a podobne. Na stropoch viseli papierové tulipány cez celú chodbu. A tak s Martinkom na rukách sme chodili od dverí k dverám a rozprávala som mu: „Martinko a kde je hríbik? a kde je domček?“ A pomedzi to som buchala do tých tulipánov a on sa smial ako sa húpali. Keď sme absolvovali celú chodbu so všetkým ukazovaním pozriem na hodinky a prešlo 10 minút.. Keďže bolo nevhodné, aby tam chodil po štyroch mala som ho nonstop na rukách. A potom keď spal som jedla bagetu a pozerám na ruku a obrovský biceps. Teraz sa už na tom smejem, ale tam mi veru nebolo všetko jedno. Martinko sa krásne zotavoval. Dostával liečiky od bolesti a antibiotiká, ktoré nas čakali ešte ďalších 10 dní aj doma. Posledný deň sa vliekol najviac. Kým sa vybavili všetky papierovačky bol obed a aj tak sme tam stále trčali. Sestričky mu vybrali sondu z nošteka a oznámili mi: „Váš syn sa musí teraz najesť sám a ak to neurobí musíme si vás tu nechať.“ Strčila mi do ruky nejakú nesympatickú detskú výživu a poslala nás do kuchyne. Odkedy Martinko papá príkmy kupenské nechce ani za svet. Takže moja obava, že si nás tam nechajú bola opodstatnená. Môj syn však zrejme vycítil z mojich očí číre zúfalstvo a na počudovanie to celé zjedol. Do dnešného dňa tomu nerozumiem, keďže odkedy sme doma opäť nič kupené nechce.

Bola som neskutočne štastná keď som sa nadýchla čerstvého vzduchu a znova sme boli všetci traja. Doma však pomaly začali z Martinkovho tela vyprchať všetky lieky od bolesti a vtedy sa to začalo. Vzhľadom na to, že náš syn doposiaľ plakal úplne minimálne, bola som v šoku. Každá matka vie, že nie je plač ako plač. No čo Vám poviem, toto nebol taký obyčajný plač ale krik. Zrazu mal Martinko niečo nové v ústach. Nemohol mať cumel s ktorým zaspával a v ústach už nemal toľko miesta čo pred tým a horšie sa mu dýchalo. Všetko bolo pre neho zrazu nové a on bol z toho neskutočne nervózny. A keďže bol zvyknutý na lieky mal abstinenčné záchvaty. Už po prvej operácii mal Martinko „absťáky“ ale vtedy bol malý a nedokázal to čo teraz. Takže nastal najtažší týždeň v mojom živote.

Neustály krik. Martinko nechcel jesť. Najhoršie však bolo, že nevedel zaspať a kadžý spánok predchádzal aspon 2 hodinový plač. Srdce sa mi trieštilo na kúsky, keď som ho videla ako sa hádže o zem kričí a ja mu nedokážem pomôcť. Jediné miesto kde bol ako tak pokojný bolo auto. V autosedačke s pultíkom nemal priestor sebou hádzať a vedel zaspať len tam. Ani nezrátam koľko kilometrov som v tie dni najazdila. Keď už som prišla na spôsob ako ho uspať, ukázal sa iný problém a to, že odmietal piť z flašky. Čo s tým? Nezniesol nič cudzie v ústach. Vonku sa oteplilo a on nechcel nič piť. No hotová som bola. Jediným riešením boli injekčné striekačky a veľa veľa trpezlivosti. Po dvoch týždňoch som konečne našla fľašku, z ktorej sa vedel napiť a tak mi spadol obrovský kameň zo srdca.

Desať dní po operácii sme mali ísť na svadbu. Keď som sľúbila, že pôjdeme netušila som čo nás čaká. Aj naprieko tomu sme šli. Moja mama dostala do opateri Martinka a ja som skrátka po tých dnoch v nemocnici a doma potrebovala vypnúť. Samozrejme moja mama je skvelá a vedela som, že to zvládne. Zvládla to so synom, zvládne to aj s vnukom. A tak aj bolo. 24 hodín bez môjho syna mi neskutočne pomohlo. Nie nie som zlá matka, ale bolo už nutné, aby som načerpala nové sily a zlou matkou nebola.

To čo sme absolvovali je nič oproti tomu čo sme tam opäť videli. Zdravie je to najdoležitejšie v živote. A veľmi ma mrzí, že to nie každý takto vníma. Videla som matky ktoré boli neskutočne silné a majú môj obrovský obdiv. Klobúk dole pred každou matkou ktorá sa dokáže usmievať na svoje dieťa a dokáže v niesť do nemocničnej izby lásku a nádej.

Krásne jarné dni

D.