Martinkov prvý týždeň

Moje rozprávanie pokračuje odchodom z nemocnice. Hormóny sú hormóny. Bola som matka odtrhnutá od svojho dieťaťa, ktorého som videla sotva 10 sekúnd a tak bolo moje psychické rozpoloženie celkom pochopiteľné. Už cestou z nemocnice ma zaliali slzy. Všetko pokračovalo aj príchodom domov. Tak som domov ísť nechcela. Všetko som si predstavovala úplne inak. Stúpajúc po schodoch na 4 poschodie som na každom podlaží nariekala a objímala priateľa s otázkou prečo je to tak. Po príchode domov ma čakal prázdny byt. Tak isto som sa cítila aj ja. PRÁZDNA..

Rozhodla som sa pred cestou do nemocnice číslo 2 dať sa trošku dokopy a tak som si dala sprchu a asi do dvoch sekúnd som zaspala. Už len príchod do nemocnice ma opäť rozplakal. Verte takýto stav spolu s kašľom, ktorý ma trápil a štichmi nebol žiadna slasť. Na detskej JIS-ke nás privítal nápis na dverách, ktorý hovoril o zákaze návštev pre respiračné choroby. Keď ma videli sestričky zhodnotili, že na chvíľu ma dnu predsa len pustia. Vošla som do dverí a verte mi, stačilo mi pár sekúnd. To miesto je strašné. Všade malé utrápené novorodeniatka a v strede môj syn. Bolo to priveľa. Som rada, že som musela odísť. Po príchode domov som sa rozhodla vzchopiť sa pretože už som bola matkou a môj syn ma potreboval.

Na druhý deň nám po príchode do nemocnice oznámili, že Martinka neprevezú z JIS na detské oddelenie, ale dajú nam synátora domov. Operácia sa presunula o tri týždne, kvôli liečbe, ktorú  musel podstúpiť a tak som ostala v šoku, pretože s touto variantou som vôbec nerátala. A tak sme šli domov zobrať veci a nachystať chýbajúce veci ako postieľku a podobne.

A tak sme prišli domov a so sebou sme si niesli dlhú prepúšťaciu správu. Kojiť som nemohla, pretože s ráštepom to nebolo možné. Tušila som, že všeobecne bude problém s jeho kŕmením. Na pomoc som si privolala moju mamu. Vedela som, že má skúsenosti kvôli tomu, že si to celé prežila s bratom, ale skrátka je to mama a tie vedia takéto veci najlepšie. Moje tušenie bolo pravdivé. A tak sme sa prvý týždeň Martinkovho bytia na tomto svete trápili s kŕmením. Termín operácie bol určený až o tri týždne a mne už prvý deň bolo jasné, že tieto tri týždne budú neskutočná výzva a budem odratávať každý jeden deň.

Mladý muž sa vo svojom domove pomaly aklimatizoval. Všetko bolo v poriadku až na chvíle kedy sme ho mali kŕmiť. Neskutočne sa pri tom trápil. Nešlo mu to podľa jeho predstáv a tak sa rozčuloval a nariekal. Ten jeho nárek mi trhal srdce na kúsky. V takýchto chvíľach by ste svojim deťom zniesli aj modré z neba. A tak som začala pátrať po internete. Objavili sme špeciálnu fľašku a tak som s napätím čakala na dodanie. A čo sa udialo? Nepáčila sa mu a hneval sa na ňu ešte viac.

Bude to boj. Ale ja som matka a tak musím dať obavy a únavu bokom. A ešte niečo. Vyhlásila som zákaz návštev. Veď nemôžem riskovať, že sa mu niečo stane a posunie sa tým operácia. Dúfam, že keď budem písať blog najbližšie bude o niečo pozitívnejší..