Mesiacoviny

Môj manžel je už v tom čase dávno v práci a má za sebou už hádam aj rannú kávičku na naštartovanie sa do nového dňa. Oblečenie pre syna do škôlky chystám už večer pred tým, tak isto ako pitie, prípadne pyžamko, alebo náhradné oblečenie. Mojkáčikov na spinkanie si takmer každé ráno vyberá sám. Pretože iné hračky majú zakázané nosiť do škôlky, toto mu dovoliť musím.

Kým skontrolujem ako si umyl zúbky, obliekol sa a či všetko z raňajok zjedol, je trištvrte na osem a to už prichádza manžel. Už som tu niekde spomínala, že firmu máme našťastie hneď oproti domu, (alebo teda dom hneď oproti firme) a preto ho vozí do a zo škôlky on. Predsa len, neviem si to predstaviť, že by som musela budiť a prenášať mesačné bábätko kvôli tomu, aby som staršieho syna zaviezla do škôlky. Syn teda odchádza.

Ja idem nachystať sebe raňajky, mesačnému mliečko, pretože keby sa zobudil a nemal by ho hneď k dispozícií, bolo by ho počuť prinajmenšom v manželovej firme. Potom ma čakajú samozrejme domáce práce, väčšinou je to upratanie kuchyne po raňajkách, ukladanie a žehlenie prádla, ktoré som ešte večer vešala. Pri dobrej organizácií a potom, ako sa najmenší napapal mliečka, si idem ešte k nemu ľahnúť. Pretože v noci sa radšej ako spánku venuje pozeraniu sa na mňa, ako ho nevyspatá presviedčam všetkými možnými spôsobmi, aby zavrel očká.

Pri tej najlepšej konštalácií hviezd pekne obaja zaspíme a pospíme si spolu maximálne hodinku. Pri tej horšej, sa zase na seba pozeráme, niektorí aj plačeme, alebo sa nosíme na rukách. Mňa zatiaľ na rukách nenosil on ani raz, zato ja to mám už nadbehnuté a čakám kedy mi to mladý pán vráti :)…

Pomaly sa chýli k obedu a ja nachádzam v kuchyni nachystané a studené raňajky, ktoré si s radosťou vychutnám, prinajlepšom jednou rukou, prinajhoršom v chvate po stojačky, alebo ich opäť odkladám na linku. Samozrejme ma napadlo, že v rýchlosti ešte dám prať, že treba variť obed, aby bol už hotový keď sa syn vráti zo škôlky a v neposlednom rade sa chystáme na prechádzku. Takže drdol, slnečné okuliare a voľné šaty to istia.

Po návrate dokončujem obed, medzi tým samozrejme mladý pán niekoľko krát jedol, z mojich pŕs nevynímajúc. Niekoľko krát sme sa prebalili, prípadne prezliekli. Prechádzka bola skvelá, vždy si hovorím, že musíme na ňu chodiť dvojfázovo, no málokedy nám to časovo zapasujem do harmonogramu.  Matiasko sa rozhodol, že v kolíske sa mu už nechce byť a nie je ochotný počkať, kým dovarím obed, povešiam práčku, odbehnem si na wc, (dojem raňajky) a tak nastupuje na scénu vysávač.

Hneď ako pustím vysávač, Matias stíchne, a možno aj zaspí. Vysávač ide už pol hodinu a ja dokončujem všetko čo som plánovala a keď je už teda zapnutý, hovorím si, že treba aj povysávať. V tom dovezie manžel Silvinka zo škôlky. Ja som povysávala, vypínam vysávač a Matias sa hneď budí. Takže v jednej ruke držím jeho a druhou naberám staršiemu synovi obed. Ten mi to samozrejme ošomre, pretože on mäso opäť jesť nechce a vytrieďuje ho z taniera. Matias je tiež hladný a tak ide papať aj on.

Popri tom presviedčam staršieho o pozitívach jedenia mäsa, ale väčšinou je to márne. Už nechce jesť ani ryžu, tak ďalšou (treťou) rukou zapínam televízor, nech sa všetci v kľude najeme. Teda, deti nech sa najedia, možno to potom stihnem aj ja. Keď sú už deti najedené, kuchyňa uprataná a vysávač odložený, idem si nabrať opäť studené jedlo a nahádžem ho do seba. Nie preto, že by som sa tento krát nestihla najesť normálne, len som to už akosi zabudla.

Odchádzame spolu všetci traja na dvor. Ten je našťastie veľký a dostatočne vybavený všetkým, čo štvorročné dieťa potrebuje (a aj tým, čo nepotrebuje). Niekedy medzi tým som zahliadla, že manžel prišiel domov z práce. Okolo domu je vždy veľa roboty, takže za silnej podpory a asistencie toho staršieho sa do niečoho púšťa a spolu majstrujú. Syna to samozrejme nie vždy baví, tak striedavo odbieha za mnou a späť k manželovi.

Ja popri tom, ako oberám ríbezle, kočíkujem Matiasa, hojdám Silvinka, čistím zámockú dlažbu, odbieham cez terasu do kuchyne, chystám olovrant pre syna v podobe ovocia a manželovi šalát na večeru, pretože večer nebudem mať na to čas. Syn zje ovocie na terase a ja idem odpratať tanier a popri tom poskladám uschnuté prádlo. Niekedy mi to trvá dlhšie, inokedy to vôbec nedokončím, pretože Matias má rád kočík v pohybe. V opačnom prípade je radšej vo svojej postieľke. Ak stihnem poliať vonku kvety alebo pozametať dvor, mám vyhraté.

Odchádzame všetci traja dnu. Manžel ostáva na dvore, aby v kľude dokončil, čo so synom začali. Púšťam sprchu staršiemu a napúšťam vaničku mladšiemu. Kým sa jeden sprchuje a druhý akože zatiaľ čaká v bezpečí postieľky, utekám im nachystať večeru. Jednému v podobe tuhej, druhému v podobe tekutej stravy. Reku, keď sa umyjú, aby nemuseli na to čakať a ja počúvať šomranie staršieho a plač mladšieho syna. Po pol hodine už v pyžamách obaja jedia. Starší zase špekuluje so zeleninou, mladší ma pre istotu ovracal a tak sa ideme obaja prezliecť. Keď ma obaja poslúchnu, o deviatej sú už vo svojich postieľkach.

A keď mega spolupracujú, aj spia. Väčšinou mávame však rôzne časové odchýlky, ktoré sa snažím nepretržite odstrániť. Ďalšia práčka doprala a treba vyvešať prádlo, upratať kuchyňu a obývačku, prichystať veci do škôlky a konečne prišiel čas, kedy sa môžem ísť umyť aj ja. Nebudem ani písať, že je väčšinou jedenásť hodín. Ak sa mi chce a mám po sprche ešte energiu, tak sa idem najesť, alebo sadám za pc, kde treba niečo objednať, zaplatiť, poprípade niečo napísať :D… A v neposlednom rade som nestratila kontakt s okolitým svetom. Čo usudzujem z toho, že sa občas stretneme s kočíkmi na kávičke s kamarátkami, prípadne ideme my niekoho navštíviť, alebo dosť často navštevujú priatelia nás.

A nesmiem zabudnúť, že väčšinu dní namiesto doobedňajšieho spánku so synom treba doma umyť kúpeľne, okná, topánky, poumývať podlahu, utrieť prach, ísť na nákup do mesta, na poštu, do lekárne, a samozrejme k lekárke na prehliadku. Tak ako sme boli aj tento týždeň. Matiasovi síce chýbalo do mesiaca 5 dní, ale aj tak to naša detská lekárka nazvala mesačnou prehliadkou.

Náš drobček vážil štyri kilogramy a meral päťdesiat štyri centimetrov. Takže môžeme byť spokojní s tým, ako sa mu darí. Až na jednu vec by som teda povedala. Už k lekárke som išla s tým, že viem, že má na pupčeku pruh. Dostatočne som si to naštudovala, aby som bola o tom presvedčená a lekárka mi to len potvrdila. Keď mal niečo vyše týždňa, všimla som si, že mu ide pupok von. Začala som mu to lepiť poskladanou gázou. Nerobila som z toho žiadnu vedu, pretože to mal aj náš prvý syn a vedela som (teda som si to myslela), že po týždni nepretržitého lepenia sa to vsunie dnu a bude to v poriadku. Brala som to skôr ako estetický problém do budúcna. Lenže teraz to malo úplne iný priebeh a pupček sa nie že nezatláčal dnu, ale sa ešte viac tisol von. A čo viac, mal fialový nádych. Začala som tušiť, že je zle.

Na vlastné oči som už videla pupočný pruh u dospelého človeka a toto mi to hneď pripomenulo. Na odporúčanie lekárky teraz pupček preliepame mincou, ktorá je zabalená v sterilnej gáze. Uvidíme, aký to bude mať priebeh. Keďže takéto maličké detičky sa neoperujú, spolieham sa na to, že kým trošku vyrastie, už bude po probléme.