Môj syn čakal na otca

Áno, bola som tehotná. Náš krásny syn sa nám narodil tri mesiace pred mojou štátnicou, no mama a sestra mi veľmi pomáhali. Jurko bol krásne dieťatko, veľmi živé a zvedavé, lenže – skoro vôbec nespal.

Už ako novorodenec bol po príchode z nemocnice hore asi osem hodín, čo ma šokovalo, lebo kamarátky mi hovorili, že ich deti stále spia.

Jurko nie. Budil sa veľa a noc mu nič nehovorila. Keď som manželovi opisovala, ako sa niekedy trápime, bolo mu ľúto, že mi nemôže pomôcť, lebo bol preč.

Veľmi skoro som si však všimla, že keď príde manžel domov, syn je ako vymenený. Zaspáva mu v náručí a v noci sa budí na dojčenie len raz. Skrátka, moji milovaní chlapi spali ako zarezaní a ja som nič nechápala.

Neskôr som pochopila, že Jurko jednoducho cítil moju samotu a neistotu a že mu chýbal otec. Celkom po detsky, to znamená úprimne a čisto, vycítil, kedy som v poriadku. A to bolo vtedy, keď sme boli pokope.

Naša rodinka začala žiť normálnym životom až o dva roky neskôr, keď manžel skončil univerzitu a kúpili sme si byt. Dodnes si pamätám, že keď sme sa presťahovali, syn vošiel do našej spálne a začal sa okamžite hrať, akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete.

Jednoducho vedel, že je doma a že odteraz už budeme všetci spolu. Takže, ako vidieť, môžeme sa učiť aj od novorodenca. Pravda, ak sme milujúce a vnímavé. Veď na svete je okolo nás toľko zázrakov…

Milka Novotná z Malaciek