Moja túžba dojčiť bola bezhraničná

Po pôrode Vladka sa totiž stalo, že sa mi nezačalo tvoriť mlieko. Prvé dva-tri dni som v tom ešte vôbec nevidela problém. Obavy ma však premkli asi po týždni, keď zo mňa nevytiekla ani kvapka, hoci prsia boli naliate a neuveriteľne boleli.

V pôrodnici mi sestričky pomáhali, skúšala som si malého stále prikladať, ale nepomohlo. Na zmiernenie opuchov a bolesti som si na prsia dávala kapustné listy, starý dobrý recept našich starých mám.

Trápenie neustupovalo a čoskoro prišiel i verdikt. Zápal prsníkov. Lekár nariadil liečbu antibiotikami, čo však znamenalo prestup látok do mlieka.

Môj sen dojčiť syna sa náhle rozplynul. Ale nevzdávala som to, po prekonaní tejto nemilej udalosti som sa znova pokúšala – teraz už to môžem napísať – o nemožné. A trvalo veľmi dlho, kým som dokázala pripustiť, že moje dieťa bude umelo vyživované.

A dcéra? Priateľky mi hovorili… „veď uvidíš, každé dieťa je iné, s prvým to nevyšlo, druhé ti bude cuckať jedna radosť“… Neviem, či to niekto zhora zariadil, ale scenár s Vladkom akoby ktosi vytrhol z jeho knihy života a prilepil na prvú stránku druhej knižky, kde sa začal písať osud Tamarky.

Tvrdé prsníky, ukrutná bolesť, pridala sa i horúčka… Rovnaká diagnóza, rovnaké liečebné procedúry, rovnaký smútok.

Dnes sú to už len spomienky, ktoré moju túžbu dojčiť nikdy nepotlačili. Mám dve krásne a napriek „nedojčeniu“ i zdravé deti, a ktovie… možno sa už niekde otvára tretia kniha, ale úplne s iným scenárom…

Mária