Narodeninová oslava, časť druhá – Tortová tragédia

Torta bola vo veľkej krabici a zvrchu som ju prikryla plienkou, nech na ňu v aute nepečie slniečko. Asi v polovici cesty som letmo pozrela ako Paľo drží krabicu a keď som videla, že ju má na kolenách v asi 60 stupňovom uhle, okríkla som ho, nech ju narovná, lebo sa zvalí. Ubezpečil ma, že to má pod kontrolou. Keď sme stáli na semafóroch, povedala som, že nech dá dole plienku, že chcem tortu vidieť. Najskôr sa pozrel on a keď som videla ako ho v sedadle nadhodilo, vedela som, že je zle. Nakukla som do krabice a ak by som bola v tej chvíli napojená na EKG, ukazoval by rovnú čiaru. Moje srdce prestalo v tej chvíli biť a mne sa vhnali slzy do očí silou tsunami. Celá vrchná časť torty bola spadnutá, fondán stečený a otlačený na krabici. Zvyšok cesty som preplakala. Moje „veľdielo“ vyzeralo, akoby ho práve prešiel kombajn.

Po príchode k rodičom som sa dala do práce a snažila som sa aspoň niečo zachrániť. Vrchný fondán som poodlepovala z krabice, očistila od plnky, pridala som múku (lebo cukor ho ešte viac robil lepkavým) a miesila a miesila, kým znovu nestuhol. Rozvaľkala som ho a aj keď už nebol taký pekný, potiahla som ním aspoň vrchnú časť torty. Spodnú sme poliali punčovou plnkou a podávali sme ju ako koláč. 🙂

Plánovala som robiť oslavu vonka v altánku, vyzdobila som ho balónmi, transparentom, poukladala poháre a vtom začalo pršať. 🙁 Keď sa darí, tak sa darí. S rodinou sme si spravili aspoň spoločnú fotku a presunuli sme sa dnu. Lucka dostala pekné dary: trojkolku, hovoriaceho psíka, dokonca aj vlastnoručne ušitú bundičku od mojej sestry. Torta chutila aj napriek tomu, že už nevyzerala najlepšie. Ale to predsa nie je podstatné.

A máme novinku. Lucka konečne začala chodiť. Ja si toto jej obdbie užívam o to viac, že pri Tomáškovi to šlo všetko úplne iným tempom aj spôsobom. On najskôr vedel bežať, no nevedel zastať, ani stáť, to sa naučil až neskôr a ako posledné sa naučil postaviť sa zo zeme bez pomoci niečoho, po čom by sa vytiahol do stoja.

Lucka ide na to inak. Najskôr robila dva tri krôčky, potom sa naučila postaviť a spraviť pár krokov, neskôr sa naučila pevnejšie stáť a až pred pár dňami sa konečne rozhodla, že to skúsi aj sama. Za tri dni sa z nej stal riadny chodec a celé dni iné nerobí, len chodí a chodí.

Má to však jednu nevýhodu. V kočíku ani v trojkolke sa jej už vôbec nepáči a ak niekam ideme, väčšinu cesty ju musím niesť na rukách. Snáď ju to ešte prejde, lebo tento štýl mne veľmi nevyhovuje. A dnes jej vykukol deviaty zúbok. Konečne. Aspoň na pár dní si v noci oddýchnem a ona konečne začne jesť aj iné ako mliečne výrobky. 🙂