Otecko Emanuel (15): Urobiť ďalší krok

Dieťa reve ako bengálsky tiger. Sú dve hodiny po polnoci. Nenapadá vám jediný rozumný dôvod, prečo jačí. Vyskúšali ste úplne všetky triky, ktoré vám osobne niekedy zafungovali, všetky, o ktorých ste počuli alebo čítali. Zúfalo skúšate všetko možné aj nemožné. Výsledkom je ešte silnejší rev.

Povedzme, že ste sa dočkali rána. Posťažujete sa v práci. Matky väčších detí vás nepoľutujú, zasnívajú sa a vzápätí vás informujú, že bude ešte horšie. Len počkajte, až mu porastú zuby, až prvýkrát ochorie, až začne behať, až príde do puberty… Skrátka, máte sa na čo tešiť.

A vtedy som si spomenul na nejaký (asi americký) vlastenecký film z 50. rokov.

Veliteľ oddielu Činditov, britských záškodníkov v barmsko-indickej džungli, hovorí svojim na smrť vyčerpaným mužom pri akcii proti japonskej presile niečo v tomto zmysle: „Nemyslite na to, že máte pred sebou ešte päťsto míľ v spleti džungle plnej jedovatých a divokých tvorov, že trpíte maláriou a dyzentériou, že nás čaká rozhodujúci boj s japonskou presilou!

Myslite len na nasledujúci krok, takto, dať nohu pred nohu, to predsa ešte dokážete! A znova, nohu pred nohu a ideme!“

Prvýkrát som tento spôsob myslenia aplikoval dnes ráno. Trošičku sme prechladli. Nie je to ten vysmievaný mamičkovský plurál. Celá rodina smrkáme, kýchame a kašleme.

Nadránom som dal pokyn, že bábätkovský nos treba ošetriť odsávačkou. Uchopil som sotva deväťmesačného syna spôsobom, o ktorom som si myslel, že by som ním dokázal udržať anakondu. Manželka sa ozbrojila vysávačom a nasadila odsávačku.

Chlapec však bol v niektorom z minulých životov asi Houdinim, slávnym eskapológom (eskapológia – náuka o únikoch). Tiež mi občas napadá, že je to kukučie dieťa a podstrčil nám ho sám Terminátor…

Skrátka, v jednom okamihu bol syn v mojom náručí a zároveň sa teleportoval na podlahu, prekľučkoval medzi nohami stola, stoličkou a vkĺzol pod starožitnú komodu, kde sa obratne zamotal do telefónnej šnúry a začal vrieskať. O pol piatej ráno.

Žena nariadila, aby som nadvihol dvestokilovú komodu, zabehol do vedľajšieho bytu a prebúral sa k dieťaťu z druhej strany, vypol prúd a priniesol zmeták. A začala dieťa lákať von cumlíkom priviazaným na šnúrke, ktorý mu pod komodu hádzala. Potomok to pochopil ako super hru, prestal vrieskať od jedu a začal revať od nadšenia.

Vtedy som žene prerozprával obsah amerického filmu. Začala sa smiať, možno trochu hystericky. Keď sa žena smeje, aj ja sa smejem, pre pokoj v rodine. Synček sa bleskovo odmotal a vyliezol, aby sa pozrel, o čo prichádza, keď je pod komodou a rodičia sa na tom zabávajú.

Lapili sme ho, vrazili do kŕmiacej stoličky (predtým sme ju nepoužili, aby si neprepojil stoličku a jedlo s nepríjemným odsávaním) a aj napriek protestom sme ho odsali.

A o čom je vlastne tento článok? Dožili sme sa rána, dožili sme sa večera. Deň za dňom prekonávame prekážky, prehrýzavame sa dospievaním svojho dieťaťa. A niekedy treba zaťať zuby, „neriešiť, nepátrať, neprepínať“ a niečo skrátka len vydržať. Ako všetci rodičia.

Občasné trápenia stoja za to, rodičovstvo je predsa úžasný, skvelý, báječný a neopakovateľný zážitok…

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato